Miestnosť bola osvetlená iba slabými žiarovkami.  Steny lemovali vysoké klietky, v každej z nich sa krčili dvaja či traja ľudia. Mladí i starci. Dvere sa otvorili a zavreli. Vošiel Starosta. Nikto nevedel prečo ale všetci ho tu tak volali. Bol to kostnatý vysoký muž so slamovými vlasmi. Nasledovali ho dve gorily, z ktorých každý niesol jedného chlapca a strážnik. Strážnik úlisný, slizký chlapík. Na skupinku prechádzajúcu chodbou lemovanou klietkami sa upierali ustrašené, zlomené i zmierené pohľady jej obyvateľov. Len z poza jedných mreží šľahal nezlomený, pohľad plný túžby po slobode.

„Dajte ich tam,“ prikázal Starosta a pohodil hlavou smerom k nenávistnému pohľadu.

„Pane k nemu?“ pýtal sa pokrútený strážnik.

„Hlupák!“ vychádzkovou paličkou udrel slizúňa.

„Chceš ich zabiť? Tie dvere vedľa!“ vyštekol rozkaz.

 Strážnik nadskočil keď sa z klietky ozvala rana, mreže zarinčali. Starosta vytiahol bič a potrestal neskroteného.

„No tak, už to vzdaj. Staň sa zbraňou ako oni. Zmier sa s tým, slobodu nikdy nezískaš. Ale ty môžeš byť mojim generálom. Môžeš byť môj,“ skúšal zlomiť muža, ktorý sa teraz krčil v najvzdialenejšom rohu svojej klietky.

„Budeš generálom v mojej armáde, spolu zvrhneme vládu a nastolíme nový rád,“ ďalej básnil ten šialenec.

Pristúpil bližšie, napľul do tváre nafúkaného Starostu, tak vyjadril svoj názor, svoju poslušnosť. Nie, on chcel byť voľný. To sa tu radšej vyhladuje na smrť akoby sa mal stať tým, čo z neho chcú mať oni.  Vyslúžil si ďalší trest ale jeho oči šľahali blesky a sľubovali pomstu.

Dvaja chlapci sa vystrašene tisli k sebe za dverami susednej klietky.

„Tááááák,“ zatiahol Starosta, „vy budete poslušné zlatíčka, pravda?“

Prehliadal si chlapcov. Bojazlivé hnedé i zelené oči hľadeli z chudých tvárí niekde na prelome medzi detskou nevinnosťou a obrazom muža.

„Budete stáť hneď pod ním, v mojej súkromnej armáde,“ pohodil hlavou smerom k mužovi vo vedľajšej cele.

Usmial sa a pokynul strážnikovi: „Vyveď ho.“

Sliziak sa uškrnul a vybavený zbraňami na udržanie toho cenného kúsku v ich zbierke v rámci určitých medzí a v sprievode dvoch Starostových goríl sa vydal splniť rozkaz. Bol to boj ako vždy. Vzpieral sa a bránil. Vyrážal vpred a snažil sa nájsť, vytvoriť či využiť príležitosť k úteku.

„Vezmi ho na výcvik,“ preniesol ten nenávidený hlas.

Dvaja noví väzni videli jeho márny boj, chceli mu pomôcť ale sami boli príliš vystrašení a museli sa chrániť navzájom, nemohli sa starať o nejakého tvrdohlavého cudzinca, ktorí odmietol priznať svoju porážku.

Prežívali najhoršie dni svojho života, ešte nezlomení a predsa sa nezmohli na odpor. Bez výcviku a predsa im bola sľúbená vysoká a výhodná pozícia. Ale chceli jeden pre druhého takýto život? Predsa si v tme, chránení tichými strážcami lesa šeptali tie slová. Zelenooký čiernovlások zavrel oči a v najťažších chvíľach spomínal ako mu ten, ktorého chránil šeptal milovaným hlasom: „Môj drahý, milujem ťa.“ A on mu to oplatil: „Aj ja ťa milujem.“ Svoje slová spečatili bozkom. Vtedy boli šťastní, ešte nevedeli, že ich čaká osud vycvičených psov, panáčkujúcich v armáde.

Medzitým odviedli neskrotného zo susednej cely, lepšie odvliekli ho takmer v bezvedomí.

„Enri?“ tichým hláskom pípol hnedoočko.

„Áno Chicky (Čiky)?“ zaujímal sa druhý.

„Ja nechcem skončiť ako oni,“ poukázal na ostatných obyvateľov klietok.

„Ja viem,“ zhlboka sa nadýchol predtým než pokračoval, „musíme získať ochranu toho divokého odvedľa.“

„Enri, to myslíš naozaj? Ochráni nás?“ otázky v rýchlom slede za sebou kládol Chicky hlasom plným pochybností.

„Je dosť silný aby odolal im,“ zamyslel sa vyšší z dvojice, „uvidíme, ak nie on, ochránim ťa ja.“ A po chvíli dodal: „Prisahám.“

Drobný Chicky mu venoval neistý úsmev a bozk. Potrebovali cítiť, že ten druhý žije. Objímali sa, bozkávali sa a dodávali si odvahu, uisťovali sa, že zvládnu získať ochranu neskrotného, že prežijú aj toto peklo.

Po niekoľkých hodinách, pokojne to však mohli byť dni, tu čas nemal význam, bez možnosti vidieť denné svetlo väzni nedokázali povedať, koľko času uplynulo a kedy sa strieda deň s nocou. Priniesli späť posledného väzňa, zbitého ale stále odporujúceho príkazu skloniť sa pred Starostom.

Dvaja mladíci počkali, kým zostanú sami.

„Hej,“ potichu oslovil Enri dobitého suseda, chvejúceho sa zimou. 

Muž v klietke obrátil tvár za hlasom. Na Enriho a jeho drahého Chickyho hľadelo jedno hnedé oko, druhé bolo bolestivo napuchnuté a zavreté.

„Poď bližšie, trochu ťa zahrejeme,“ navrhol mu.

Priplazil sa k mrežiam. Ľahol si ako veľká zranená mačka a čakal. Enri a Chicky sa pritisli čo najviac k nemu a odovzdávali mu svoje telesné teplo. Mreže boli chladné ale ich teplá koža mu poskytovala aspoň trochu komfortu. Citlivý Chicky ho začal jemne hladiť vo vlasoch, dával pozor aby neťahal za jeho kadere a muž pod jeho rukami začal vydávať zvuk podobný pradeniu. Napriek hroznej situácií, v ktorej sa ocitli sa po zaregistrovaní tohto zvuku Chicky a Enri zachichotali. Bol tak unavený, že stačila chvíľka ich starostlivosti a zaspal. Jeho pokojné dýchanie nakoniec ukolísalo aj dvoch mladíkov, ktorí dúfali v jeho ochranu. Stúlení pri mrežiach ležali blízko seba.

Keď sa prebudil natiahol sa a zívol. Celý tak nejak pripomínal pružného čierneho pantera. Ebenové vlasy mu splývali až k pásu. Bolo vidieť ako pod kožou pracujú oceľové svaly. Enri a Chicky na neho hľadeli s úžasom. Dobitý a zranený a predsa nestratil akúsi ladnosť a šelmovskú krásu.

Pohyboval sa okolo maličkej klietky aby aspoň trochu rozhýbal stuhnuté svalstvo. Kútikom oka si všimol ako Chicky niečo šeptá Enrimu do ucha. Spozornel.

„Ako sa voláš?“ odvážil sa nakoniec spýtať Enri, nemohol poprieť, že ich tento tajomný spoluväzeň zaujal.

„Pard,“ zaznela odpoveď, pričom jeho r bolo zavrnením.

Zvedavo hľadel na dvoch mladíčkov v susednej cele a čakal na ich mená, pričom rozmýšľal či je náhoda, že ich farba očí sa zhoduje s tou jeho. Jedno z jeho očí bolo hnedé a druhé zelené, presne ich odtieň. Oni to ešte nevideli, vďaka dozorcovi, ktorý ho udrel do tváre.

„Ja som Enri a toto je Chicky,“ prehovoril odvážnejší z dvojice, pričom láskyplne pohladil menšieho po líci.

Počuli čosi hrkotať a o chvíľu sa zjavil dvaja vojaci s tým výsmechom jedlu, ktorý im priniesli. Každý deň to bolo to isté, nechutné, beztvaré čosi, ktoré človeka malo udržať pri živote. Sadol si na zem, vzal misku do rúk a začal jesť. Na jeho tvári kamenný výraz, ktorý neprezrádzal znechutenie, ktoré cítil. Kútikom oka sledoval tých dvoch ako nedôverčivo pozorujú misky a nemajú v pláne sa toho dotknúť.

„Jedzte,“ prehovoril a po ich nedôverčivom pohľade dodal, „nič iné aj tak nedostanete a musíte sa udržať pri sile ak to tu chcete prežiť.“

Tie slová ich primäli konať.

Hodiny plynuli, Chicky sa túlil k svojmu druhovi. Zelenooký Enri mu šeptal nežnosti do uška, hladil ho po vláskoch. Obaja po očku pozorovali Parda a čakali. Chceli získať jeho ochranu ale nie len ju. Čím dlhšie boli v jeho prítomnosti tým viac o neho stáli, o jeho dôveru, o jeho blízkosť.

Niekto vošiel, tri ostražité pohľady sa zamerali na prichádzajúceho. Videli značne podguráženého starostu. Kymácavým krokom si to zamieril priamo k Pardovej klietke. Otvoril dvere a vošiel. Bľabotal čosi nezrozumiteľné a sápal sa po prekvapenom mužovi. Pardov citlivý sluch zachytil slová: „Môj najdrahší, tak cenný...divoký, cenný... Môj najdrahší skloň sa predo mnou... uznaj ma už konečne...“ Prebralo ho keď ucítil jeho tenké pery na tých svojich. Znechutene ho od seba odsotil a vtedy uvidel príležitosť. Počkal na správny okamih a rýchlym, efektívnym pohybom uviedol opitého Starostu do bezvedomia. Bezvládne telo ležalo na zemi. Reagoval rýchlo. Vybehol z klietky, otvoril dvere svojich susedov a kľúče hodil medzi ďalších väzňov. Inštinktívne ho nasledovali. Nevedeli na základe čoho ich viedol. Vykĺzli z väzenia a les okolo nich uzavrel svoju náruč. Bolo chladné skoré ráno, od úst im stúpali obláčiky pary.

Strhol sa chaos, väzni bežali, niektorí apaticky zostali na svojich miestach. Strážnici vyhlásili poplach. Koho chytili zamkli späť do klietky a na utečencov sa strhol hon. Keď utíchlo to najhoršie našli Starostu nehybne ležať na špinavej podlahe v prázdnej cele, odniesli ho do nemocničnej časti.

Otvoril svoje kruté oči a zmätene sa rozhliadal okolo seba. Bolela ho hlava, všetko čo ho obklopovalo bolo sterilne biele.

„Čo sa stalo?“

Nakoniec tú vetu vykríkol nahlas. Pomaly sa mu vracali spomienky. Večierok, Edward, Pete, Mike jeho spolužiaci z univerzity... Sporoodeté sexi ženské telá a potoky kvalitného alkoholu... Zaúpel.... Tma... Dlho nič... A zrazu prišlo uvedomenie tmavá, malá klietka, pevné, pružné telo, mužské pery... A nič viac...

Keď si uvedomil čo sa stalo až neľudsky zreval. Do jeho izby vbehli dvaja z jeho podriadených.

„Kde je? Našli ste ho?“

„Pane, stále sa pátra po 12 utečencoch, pane,“ odpovedal naučene vojak.

„Musíte ho nájsť! On je môj. Je to najcennejšie čo mám. Patrí mi a čoskoro si to aj sám uvedomí,“ bľabotal Starosta.

„Tak bežte, ostatní ma nezaujímajú!“ rozkázal.

Dvaja vojaci okamžite zmizli.

„Tak kde si? Vráť sa mi. Nemôžeš žiť bezomňa. Budeš tak sám. Vráť sa domov,“ pokračoval vo svojom šialenstve.

Našich troch utečencov našli prvé slnečné lúče na okraji lesa. Dvaja vystrašení králici sa unavene potkýnali za čiernym pardálom. Smerovali do malého mestečka. Vliekli sa po prašnej ceste, keď sa Chicky potkol a obaja mladíci spadli. Pard začul bum a otočil sa. Začudoval sa a dal sa rozmotávať ten chumeľ rúk a nôh na ceste. Konečne rozmotaní vstali. Muž vzal drobného hnedoočka do náručia. Rozhodol sa, že ho ponesie.

„Tak poď,“ vyzval prekvapeného Enriho a žmurkol na smejúceho sa a protestujúceho Chickyho.

Konečne vhupli medzi prvé drevené domčeky mesta. Ako sa vnárali stále hlbšie a hlbšie do civilizácie, pribúdali ľudia, hluk, veselé, nahnevané i znudené hlasy obyvateľov sa miešali so štekotom psov v čarovnej kakofónií pre uši bývalých väzňov.

Pardál zložil menšieho z králičkov na zem a svižným krokom sa vydal k určitej osobe.

„Emma!“ veselo privítal ľahkú ženu.

Biele zuby ukázala v širokom úsmeve, hodila sa mu do náručia a vtisla mu bozk na líce.

„Vitaj, krásavec,“

Stisol ju v náručí a zatočil sa s ňou.

„Koho si to priviedol?“ uprela zvedavý pohľad na dve čudujúce sa postavy za Pardovym chrbtom.

„Zajkov,“ žmurkol, „budeš mať pre nás miesto?“

„Poďte,“ zahlaholila a zaviedla ich do útulnej miestnosti.

Zazvonila na zvonček. Nasledovala chvíľka napätého ticha a vošla pekná, rozosmiata ženička.

„Chantal,“ oslovila ju Emma, „prines jedlo a víno.“

Osôbka prikývla a dala sa na odchod.

„A povedz dievčatám, že je tu náš pardál, bude sa tancovať,“

Chantal sa s veselým krikom rozbehla preč. Emma i čierny Pard sa rozosmiali nad jej radosťou. Dvaja mladíci s havraními vlasmi si uvedomili, že ten veselý, hlboký smiech chcú počuť častejšie.

„Pard!“ s výkrikom sa na neho vrhla hromada žien v korzetoch, podväzkoch, pančuškách, krátkych i dlhých sukniach.

Emma zatlieskala: „Dievčatá postaráme sa o pánov. Bežte, pripravte kúpeľ.“

Zrazu zvážnela: „Bude ťa hľadať?“

„Áno,“ zamračil sa.

„Takže musíš odísť,“ smutne skonštatovala.

Zostal ticho, nechcelo sa mu odísť od jeho dávnej kamarátky ale vedel, že musí, ak chce prežiť a ochrániť tých dvoch zajačikov, čo sa mu priplietli do života.

„Tak poďte,“ vyzvala ich a zaviedla do miestnosti, kde stáli tri vane plné vody.

„Dievčatá,“ Emma zatlieskala.

Vyrojil sa ten húf žien a dali sa vyzliekať troch mladých mužov. Pard sa dobre bavil, Enri a Chicky sa snažili brániť ale nemali šancu.

Pardov zrak záľubne pohladil telá nahých mladíkov.

„Ty vieš čo mám rád,“ uškrnul sa na Emmu, keď liezol do vane.

„O tom nepochybuj,“ hravo mu brnkla po nose.

Dobre sa bavil pri pohľade na červenajúcich sa zajačikov a zároveň si užíval, šikovné, skúsené Emine prsty na svojom tele. Hlasné pradenie rozvibrovalo jeho hruď a slastne privieral oči. Nespokojne zamrmlal, keď mu jedno z dievčat priplesklo na oko čosi studené ale neprotestoval.

Konečne voňaví a v čistých šatách znovu stáli pred dverami ich izby. Pard vošiel a pokynul aj zvyšným dvom aby ho nasledovali. Už ich čakalo dobré jedlo a snáď ešte lepšie víno. Panter sa natiahol na posteli a spokojne vydýchol.

„Tak sa nebojte, ľahnite si aj vy a odpočiňte si. Musíme nabrať silu predtým než sa vydáme ďalej,“ upozornil ich a pozval k sebe do postele.

Ležal tak aby si musel každý ľahnúť z jednej jeho strany. Nevadilo im to, keď zaspali, pritúlili sa k nemu a každý si hlavu zložil na jedno jeho rameno.

Chicky a Enri sa zobudili až príliš vzrušení. Začali sa bozkávať nad pardálovým telom. Vošla Emma a ani si ju nevšimli.

„Čo si im dala?“ vyzvedal Pard.

„To čo aj tebe,“ odvetila hravo.

„No taak, vieš, že na mňa to nezaberá,“

„Ale títo dvaja by ti zrýchliť tep mohli,“ žmurkla na neho a opustila izbu.

Zameral sa na scénu pred sebou. Vzrušením lesklé oči, krvavočervené pery, zružovené líca, rozstrapatené vlasy, telá prepletené. Naozaj sa mu ten pohľad páčil. Jeho rozkrok na tento obrázok prudko reagoval. Drobnejší z dvojice vošiel druhému pod tričko, počul krátke  a ostré Enriho nadýchnutie. Pard si rozopol nohavice, oblizol si pery. Mladí muži sa náruživo bozkávali a zbavovali sa oblečenia. Ruky blúdili a mapovali telo toho druhého. Vyhľadávali citlivé miestočká a ešte viac podnecovali už tak horiacu vášeň. Hladili sa navzájom, dráždili svoje mužstvá. Čierny panter skĺzol rukou do vlastného rozkroku a pohladil svoj stoporený penis. Všimli si ho. Vymenili si pohľad a priblížili sa k ich záchrancovi. Chicky mu ponúkol svoje pery. Enri sa presunul za jeho chrbát a olizoval, bozkával a jemne zúbkami ošetroval jeho krk. Rukami láskal bradavky, zatiaľ čo druhý hladil vnútornú stranu stehien. Skúmal pevné, ploché svaly na bruchu a užíval si jazyk skúmajúci jeho ústa. Keď im došiel dych Pard otočil hlavu a privlastnil si pery zelenookého. Bol to dominantný, majetnícky, dych berúci bozk. Nevinne vyzerajúci Chicky vzal do úst jednu z jeho bradaviek a primäl čierneho Parda tiahlo zastenať a vypnúť sa proti nemu. Enri využil situáciu, presunul sa k Chickymu rukou mu zatlačil na kríže, prinútil ho prehnúť sa a vyšpúliť jeho malý zadok. Jazykom rýchlo prešiel po ryhe medzi polovičkami. Pard hladil telo menšieho mladíka, pridržiaval ho, zatiaľ čo druhý z dvojice zajačikov prenikal svojim ružovým jazýčkom do jeho vnútra. Hnedoočko hlasno vzdychal a prosil o viac. Pard mu priložil dva prsty k perám a on ich ochotne nechal kĺzať hlboko do svojich úst. Sal ich a oblizoval. Kňučal potrebou. Enri prestal a natočil vlhký a roztiahnutý Chickyho zadoček Pardovi. Vyzval ho aby si ho vzal. Opatrne prenikal do úzkeho, horúceho tela, zatiaľ čo Enri zamestnával jeho ústa. Najmenší čiernovlások z trojice slastne zastenal. Cítil sa príjemne vyplnený a Pard dráždil jeho prostatu. Pohol sa proti nemu a nechal ho určiť si tempo. Chicky vzal do úst túžbou boľavý penis svojho drahého. Pot kreslil slané cestičky na telách v žiadostivom tanci. Prehltol slanú chuť Enriho uvoľnenia. Po ďalších rýchlych a tvrdých prírazoch do jeho zadočku, a pohladení veľkej teplej dlane po jeho penise túto ruku skropil svojim bielym semenom. Unavene sa zvalil na posteľ, keď z jeho tela vystúpil dominantný Pard a zvedavo čakal čo urobí. Čierny panter k sebe pritiahol spokojného Enriho, miernym tlakom mu roztiahol nohy od seba a mazľavým semenom začal pripravovať jeho dierku. Izbou sa ozývali slastné steny zelenoočka. Nespokojné zamručanie nahradil šťastný, spokojný povzdych keď prsty vymenil za svoj nástroj lásky. Pomalé, hlboké prírazy sa menili na rýchle. Pard vypadával z tempa ako sa blížil k vlastnému vrcholu. Chicky rukou v rytme Pardovych prírazov spracovával Enriho penis. Obaja spokojne vykríkli, keď prekročili tú hranicu a na chvíľku zažili raj. Chicky sledoval svoju ruku pokrytú semenom. Pard ju jemne vzal do svojej dlane a zamatovým jazykom očistil prsty. Zajkovia sa spokojne pritúlili k pardálovi. Muž každému vtisol bozk do vlasov a zavrel oči.

„Pard, bežte!“ z driemoty ich vytrhol zdesený ženský krik.

Pard vyskočil na nohy ale skôr než sa na niečo zmohol vo dverách stál Starosta.

„Tak je to pravda, zradil si ma,“ vykríkol.

Panter si odfrkol a pozoroval svojho nepriateľa.

„Chyťte ho!“ prikázal svojim vojakom.

„Pod posteľ,“ zavrčal na mladíkov vystrašene sediacich na posteli.

Okamžite ho poslúchli a v tom okamihu sa strhla bitka. Okrem Starostových vojakov sa sem nahrnuli aj vojaci vládnej armády, ktorej členom bol aj Pard a po jeho úteku sa ho vydali hľadať. Všetci zamrzli, keď na neho starosta namieril zbraň.

„Si môj najdrahší, môj najdrahší...Keď ťa nemôžem mať ja, nebude ťa mať nikto!“ vykríkol a potiahol spúšť.

„Nie!“ zdesene skríkli mladíci.

Ignoroval bolesť, ktorú cítil, skočil a jedným rýchlym, vražedne presným pohybom zlomil bastardovi väz. Jeho posledným cieľom bolo ochrániť tie dve zlatíčka. Zviezol sa na to mŕtve telo.

„Nie, nie nie...“ opakovali jeho zajkovia, keď ho otočili tvárou k sebe.

Chicky sa mu zahľadel do očí a hekticky sa snažili zastaviť krvácanie. Nevnímali chaos okolo. Krik žien, ustrnutie mužov pri mŕtvole vodcu. Ani víťazstvo vládnej armády.

„Nakoniec neumriem sám,“ usmial sa na nich.

„No tak vydrž,“ šeptal Enri a z očí sa mu kotúľali slzy.

Chicky nahlas vzlykal a tlačil na ranu, z ktorej sa valila krv.

„Nenechaj nás samých. My ťa ľúbime,“ šeptal mu.

Obom sa im oči po tých slovách rozšírili poznaním.

„Ľúbime ťa, neopúšťaj nás,“ zaprisahávali ho.

Emma si otočila jeho tvár k sebe: „je tu doktor, vydrž.“

Odviedla zaľúbených a ustaraných mladých mužov bokom, objímala ich a modlila sa aby to ten bláznivý kocúr prežil. Teraz keď má zodpovednosť za tých, ktorí ho ľúbia a ešte stále jej má čo to splatiť si nemôže dovoliť umrieť.

„Ak sa preberie, mal by byť v poriadku,“ oznámil im doktor a opustil pacienta.

Dva dlhé, nekonečné dni držali stráž pri jeho posteli. Prosili všetky známe i neznáme božstvá za jeho uzdravenie až unavení v objatí zaspali na sedačke.

Jedno zelené a druhé hnedé oko sa otvorili, zažmurkali. Pery sa usmiali pri pohľade na mladíkov schúlených pri sebe. Práve sa prebudili a ustarane hľadeli na jeho tvár. Pribehli k jeho posteli a nadšene vítali návrat svojho drahého zo záhrobia.

„Máš oči ako my,“ užasnuto konštatoval Chicky, „jedno zelené a druhé hnedé.“

„Musel to byť osud, čo mi vás poslal,“  zašeptal a po tom čo sa rozpamätal na slová, ktorými ho zaprisahávali k životu dodal, „aj ja vás ľúbim.“