Na tomto svete existujú len tri typy ľudí.

Tí, ktorí od života očakávajú len to dobré. Nakoniec skončia zničený, pretože narazia na tvrdú realitu.

Tí, ktorí veria v to, že život im nič dobré nedá. Sú vďační za každé zrniečko šťastia.

A tí, ktorí berú život taký aký je. Nič neočakávajú a tak nezažívajú sklamania.

K tejto skupine patrím aj ja. Keďže som slepý nič iné mi ani neostáva.



,,Less?“ Po knižnici sa rozľahlo hlasné volanie. V tichu knižnice sa akékoľvek slovo zdá hlasné. Hlavne keď má človek citlivý sluch.

Začul som pár prekvapených, otrávených aj nahnevaných povzdychov.

S útrpným pocitom odsúdenca som zamieril k miestu, odkiaľ sa volanie ozývalo. Do nosa sa mi vkradla jemná vôňa konvaliniek. Ak by som ju nepoznal po hlase, tak po vôni určite. ,,Fiala, hovor tichšie,“ napomenul som ju polohlasne. Už som jej to vravel asi tisíc ráz. Vždy sľúbila, že si to už konečne zapamätá, no aj tak znova príde a na celú knižnicu zvolá moje meno.

,,Nehovorím hlasno,“ namietla už o poznanie tichšie.

,,V knižnici je všetko hlasné,“ poučil som ju namrzene. ,,A vravel som ti, aby si za mnou nechodila do práce.“ Alebo aspoň nie, každý týždeň. Založil som si ruky na hrudi a díval som sa do miest, kde som tušil, že stojí.

,,Ja viem, ale toto je dôležité.“ Jej hlas znel previnilo, ale aj mierne zúfalo.

Prevrátil som nevidomými očami. ,,Vždycky je to dôležité,“ zamrmlal som a otočil sa jej chrbtom. ,,Mám práve prestávku,“ prehodil som, než som zamieril do útrob knižnice.

Jemné klopkanie semišových čižmičiek mi napovedalo, že ma poslušne nasleduje.

Naučeným pohybom som zapol rýchlo varnú kanvicu. Vedel som, že je v nej voda.

,,Čierny čaj,“ ozvala sa Fiala než zaškrípala stolička. Sadla si za stôl.

Prikývol som. Ako obvykle. Prichystal som dva hrnčeky. Do každého som dal vrecúško čierneho čaju a dve kocky cukru.

Sadol som si za stôl oproti Fiale.

,,Takže?“ Opýtal som sa.

Vycítil som, že je nervózna. Takže sa mi to nebude páčiť. Pravdepodobne bude chcieť, aby som pre ňu niečo urobil.

,,Less, môžem ťa požiadať o láskavosť?“

Povzdychol som si. Presne ako vravím. ,,Čo?“ Znel som ostrejšie než som pôvodne zamýšľal.

,,No, Markusova mama nás pozvala na víkend k nim, tak či by si nám nemohol postrážiť Mitu. Vieš, že neznáša, keď musí byť dlho sama,“ vysúkala zo seba nakoniec.

Zastonal som. Keď hovorila týmto hlasom nič by som jej neodoprel. ,,A ty zase vieš, že Mita neznáša aj to, keď je u mňa,“ pripomenul som jej nie práve ohľaduplne.

Nervózne sa zasmiala. ,,No, ja som skôr myslela, že by si u nás prespal. Aj s Aye, samozrejme,“ dodala rýchlo, než som sa stihol vôbec nadýchnuť.

,,Fiala...,“ začal som, no nedala mi priestor.

,,Prosím, Lessie! Prosím!“ Zas ten úpenlivý tón. A tá otrasná prezývka, ktorá sa mi v skutočnosti páči, no nepriznal by som to, ani keby sa mi vyhrážali podpálením knižnice.

A Fiala ma ňou nazýva, len keď je už vážne zúfalá.

Môžem odmietnuť. Mal by som odmietnuť. Nemôže sa na mňa večne spoliehať. Nebudem jej robiť láskavosti celý život.

Pritlačil som si palec a ukazovák na koreň nosa a útrpne vzdychol, aby som bol dostatočne dramatický. ,,Tak dobre.“

Fiala nadšene vykríkla. ,,Ďakujem, Less! Si poklad!“ Vyskočila zo stoličky a prudko ma objala. Jej dlhé vlasy ma pošteklili na tvári.

Po chvíľke som sa vymanil z jej rúk a vstal. Voda v kanvici vrela. Kým som zalieval čaje, v duchu som sa preklínal.



Fialin manžel Markus nebol zlý chlap. Aspoň tak sa mi počas tých stretnutí s ním javil. Bol milý, zábavný, taktný a zakaždým som z neho cítil sviežu duglasku. Fiala sa zvykla rozplývať nad tým aký je popri všetkých jeho skvelých vlastnostiach aj pekný. Ja som to, ako slepec posúdiť nemohol.

Ona áno.

Fiala bola vlastne moja jediná priateľka, ktorá nikdy netrpela, ani netrpí zrakovým postihnutím. Keď som si postavil hlavu a rozhodol sa začať chodiť na vysokú, ktorá nebola špecializovaná pre zrakovo postihnutých študentov, väčšina ľudí ma považovala za blázna. Fiala za hrdinu.

Prihovorila sa mi hneď v prvý deň. Bola utáraná, veselá a občas mierne hysterická, no obľúbil som si ju až neuveriteľne rýchlo.

Mal som ju vážne veľmi rád.

Síce nepoznala, aké to je byť stále v tme a tak ma asi nemohla nikdy plne pochopiť, no nevadilo mi to. Hoci naše svety neboli rovnaké, rozumeli sme si.  

Keď spoznala Markusa, doslova mi o ňom básnila a naliehala, nech sa s ním stretnem. Nikdy to nepovedala, no myslím, že môj súhlas s jej vyvoleným, bol pre ňu dôležitý. Preto priam jasala, keď som povedal, že je to milý muž.

Chcela aby som bol na svadbe jej svedok. Neprotestoval som. Bol som rád, že je šťastná.

S povzdychom som sa na cudzej pohovke zamrvil, v snahe nájsť príjemnejšiu polohu. Neznášal som byť v neznámom prostredí. Síce som tu bol pár ráz ako hosť, no stále som sa nedokázal s istotou orientovať. Nevedel som presne, ako je tu rozmiestnený nábytok a tak som si musel neustále dávať pozor, aby som o čosi nezakopol. Nemohol som sa pohybovať uvoľnene. Otravné.

Avšak stále lepšie, než keby mi Fiala znova vnútila do bytu tú jej mačaciu beštiu. Mita bola vlastne celkom prítulná mačka. Kým bola doma. V momente, keď sa ocitla v inom byte, dome či dokonca záhrade, zmenila sa na neovládateľnú príšeru.

Ten jediný raz, keď mi ju Fiala doniesla, sa takmer predriapala von mojimi vchodovými dverami, syčala na Aye a celú noc premňaukala. Už o šiestej ráno som volal Markusovi, nech si s Fialou po tú ryšavú guľu okamžite prídu, inak ju vyhodím z okna. 

No dobre to by som asi neurobil. Pri pokuse o to by ma totiž Mita pzúrmi určite rozsekala na kúsky. Taká bola vtedy zúrivá.

Nikto nevedel prečo Mita nemá rada cudzie prostredie. Skrátka sa jej tam nepáčilo. Možno bola trochu ako ja. Uchechtol som sa.

Tá malá potvora mi práve ležala na hrudi a spokojne priadla. Pohladil som ju. No vidíš, aká si milučká mačička, keď chceš. Keby si minule nevyvádzala, nemusela by mi Fiala platiť nové dvere.

Do boku ma štuchol studený ňufák. Pobavene som jeho majiteľku pohladil medzi ušami. ,,Nežiarli Aye, vieš predsa, že teba mám radšej,“ dohovoril som jej.

Zakňučala a podľa zvukov som usúdil, že sa schúlila vedľa gauča. Trucovala.

Musel som sa nad tým pousmiať

Mal som ju rád. Doslova som ju zbožňoval.

Trvalo dlho než som sa rozhodol požiadať o vodiaceho psa. Teoreticky ma do toho dotlačila Fiala.

Teraz ďakujem Bohu, že som urobil, čo mi radila.

Keď som Aye dostal, takmer okamžite som pochopil, že je to najlepší priateľ, akého kedy budem mať. Bezhranične som jej dôveroval a ona ma za to nekonečne milovala.

Bola krásna. Keď mi ju odovzdávali povedali mi len že je to kólia (pravdepodobne je ona jedným z hlavných dôvodov, prečo mi Fiala začala hovoriť „Lessie“), no keďže som nevidel už takmer dvadsať rokov múdry som z toho nebol. Poznal som ju však už tak dobre, že som si vedel v hlave vyskladať jej takmer dokonalý obrázok.

Spustil som z pohovku jednu ruku a pohladkal ju po dlhom chrbte. Chvost udrel o drevené parkety, keď ním šťastne zavrtela.

,,Milujem ťa, Aye.“



Niečo mi vytrvalo štuchalo do ramena a nemienilo sa vzdať. Zamrmlal som a ešte v polospánku sa po tom ohnal.

Zavrčanie. Aye. Chytila do zubov rukáv môjho pyžama a zľahka potiahla.

Rozlepil som oči. Aj keď som nemusel. Nevidel som nič. Bol to však zvyk. ,,Čo sa deje Aye?“ Zamrmlal som otrávene, ešte stále rozospatý.

Znova zavrčala. Zamračil som sa. To nebolo normálne. Ako vodiaci pes bola vycvičená, aby vrčala a štekala čo najmenej.

Kdesi pri nohách postele syčala Mita.

Spozornel som. A hneď na to stuhol.

Začul som tichý zvuk. Šramotenie v zámke.

A šepot.

,,Otvoríš to už?“

,,Drž hubu!“

Vystrelilo ma do sedu. V hlave sa mi stále dookola opakovalo jedno jediné slovo. ,,Zlodeji.“

Srdce sa mi tak šialene rýchlo rozbúchalo, až som sa bál, že omdliem. Triasol som sa ako pri mínusových teplotách.

Zhlboka som sa nadýchol. Hlavne nepanikáriť. Možno sa nakoniec ani nedostanú dnu.

Cvaknutie zámku.

,,Konečne.“

,,Sklapni a poď!“

Korky dvoch ľudí sa niesli bytom vďaka dlaždiciam v chodbe.

Stuhol som ako skala. Mal som pocit, akoby som zabudol dýchať.

Adrenalín v krvi, nahradila hrôza, ktorá ma zmrazovala na mieste. Ne čele mi vyrazili kropaje ľadového potu.

Bleskovo som premýšľal.

Sú dvaja. A prišli sem pravdepodobne po cennosti a peniaze.

Určite presnoria všetky izby. Ale čo urobia, keď zistia, že byt nie je prázdny?

Navyše, ktovie či nie sú ozbrojený. Čo ak by ublížili Aye?

Zošuchol som sa z postele na zem, kde som zostal kľačať a rýchlo som siahol po Aye. Takmer zúfalo som zovrel prsty okolo jej obojku.

Nemôžem ju ohroziť. To neprichádza do úvahy!

Ale, ak by som aj okamžite zavolal políciu, nestihnú to včas. Musím sa dostať z bytu!

Pevnejšie sa zachytil obojku Aye a skrčil sa spolu s ňou za čelom postele. Nebol to ktovieaký úkryt, no od dverí nás nebolo vidieť, takže nás nenájdu hneď, keď nazrú dovnútra.

Mita sa mi obtrela o nohy. Voľnou rukou som si ju pohladil. Bola naježená, no neútočila. Už ani nesyčala. Možno vytušila, že musí byť potichu.

Počúval som kroky zlodejov. Mimovoľne som pritom zadržiaval dych.

Otvorili jedny dvere.

,,Zdá, že tu fakt nie sú. Jato prehľadám tu. Ty sa poobzeraj po obývačke.“

,,Veď som vravel, že odišli.“

,,Hlavne nezapínaj svetlo.“

,,Nie som debil!“

Takže jeden je v spálni.

Znova kroky. Druhý sa premiestnil do obývačky.

Zo spálne sa ozval šúchavý zvuk a slabé buchnutia. Prvý sa začal prehrabávať v šuplíkoch.

V duchu som si rýchlo premietol pôdorys bytu. Oproti spálni je Markusova pracovňa, ktorá mala pôvodne plniť funkciu detskej izby (zatiaľ nebolo možné to využiť), a hneď vedľa hosťovská, kde momentálne som. Keď vyjdem na chodbu, ten v spálni by si ma nemal všimnúť.

Ale na chodbu vedúcu k hlavným dverám sa dostanem len cez obývačku, kde je ten druhý. Síce by som sa musel prešmyknúť len okolo rohu, ale aj tak by si ma takmer naisto všimol.

Chcelo sa mi plakať nad mojou vlastnou bezmocnosťou.

Prekliata temnota!

No ak tu budem ďalej len nerozhodne posedávať, nájdu ma určite a pokojne to môže skončiť mojou smrťou!

Prehltol som. Musím sa dostať von. Jednoducho musím! Potom by som mohol zlodejov v byte zvonka zamknúť a zavolať políciu. Nebol to najlepší plán, ale iný som nemal.

Samozrejme, ak sa vôbec dostanem von.

Pomaly som sa postavil. Nohy sa mi triasli ako ochromené.

Rukou som na nočnom stolíku nahmatal kľúče od bytu. Ticho cinkli keď som ich bral. Ten zvuk mi prišiel neuveriteľne hlasný. Musel som mať ľadové prsty, pretože kov kľúčov ma vôbec nestudil.

S prstami kŕčovito zovretými okolo obojku Aye som sa potichu prikradol ku dverám. Nemal som čas dávať jej postroj, zvládnem to aj bez neho. Snáď. Aye našľapovala opatrne, nepočul som, žeby sa jej pazúriky dotýkali podlahy. Takmer akoby vedela, že nesmie byť počuť.

Mita akoby prirástla k mojej nohe. Ani len nemňaukla.

Takmer som nemohol dýchať. Hrdlo som mal zovreté strachom, keď som siahal na povrch dvier.

Po spánku mi stiekla kvapka ľadového potu. Aye tichunko zakňučala, cítiac môj strach.

Zo spálne sa ozval tichý no potešený jasot, až som vyplašene nadskočil. ,,Konečne!“ Následný šuchot naznačoval, že určite nestrácal čas a pustil sa do balenia svojho „úlovku“.

Počuteľné odfrknutie. Kroky sa presúvali od obývačky smerom ku mne.

Zatmelo sa mi pred očami a takmer som sa kôli náhlej slabosti v kolenách zviezol na zem.

,,Dúfam, že tu už niečo má,“ zamrmlal namrzený hlas a ozvalo sa vŕzgnutie dverí. Dverí Markusovej pracovne. Spokojne zahmkanie a rovnaký šuchot.

Toto je asi najlepšia príležitosť akú mám! Potichúnku som viac otvoril dvere. Neškrípali.

Obaja boli zamestnaný.

Doslova po špičkách som rýchlo prešiel chodbou aj obývačkou a dostal sa do predsiene, vedúcej k hlavným dverám. Keby som nesmel byť ticho, rozbehol by som sa.

Takmer som plakal od úľavy, keď som zovrel kľučku. Zatlačil som. Dvere sa charakteristickým škrípavým zvukom otvorili.

Na chvíľku všetko zastalo.

Potom sa ozval hlasný dupot, ktorý sa miesil so šťavnatými nadávkami.

No to som už spolu s Aye a Mitou vybiehal z bytu. Prudko som zabuchol dvere a snažil sa rýchlo vsunúť kľúč do zámky, no pre zbrklosť mi to trvalo o dve sekundy dlhšie. V momente, keď som konečne otočil kľúčom a zámok hlučne zacvakol, do dvier zvnútra niečo silno vrazilo.

S tichým výkrikom som prudko zaspätkoval, až som chrbtom vrazil do náprotivných dverí.

Lapal som po dychu, akoby som sa len pred chvíľou dusil. Nohy ma tentoraz už definitívne odmietli poslúchnuť. Pomaly som sa po chladnom dreve zviezol na zem a premáhal pokušenie vracať. V slepých očiach ma štípali slzy.

Zúfalo som hmatkal po Aye. Potreboval som ju! Jemne mi položila hlavu na rameno. Okamžite som ju objal okolo krku a ponoril si tvár do jej kožúška.

Mita sa hlavou zľahka obtierala o odhalený členok.

Pomaly som cez divoké tepanie krvi v ušiach začal jasne vnímať.

,,Otvor tie dvere!“

,,Nemôžem! Kľúč je zvonku stále v zámke, neotvorím to!“

Nasledoval prúd nadávok, aké som v živote nepočul a bohužiaľ ich ani počuť netúžil.

Zhlboka som sa nadýchol. Upokoj sa! Potrebujem, aby niekto zavolal políciu.

Malátne som sa postavil a hmatkaním okolo dvier vyhľadal zvonček.

Nezvonil som. Skrátka som zabodol prst do toho tlačidla a čakal.

Zhruba po dvoch minútach sa dvere rozrazili. Prudko. Zacítil som prievan.

,,Čo, dopekla, chcete?! Ste normálny?! Je pol druhej v noci!“ Kričal neznámy muž, ktorého som podľa všetkého práve vytiahol z postele. Šíril okolo seba vôňu exotického korenia a momentálne aj auru hnevu.

,,Prepáčte,“ to bolo všetko na čo som sa momentálne zmohol. Vzápätí mi došlo, že to asi nebola najšťastnejšia voľba z výberu viet, ktoré by ste mali povedať človeku, keď ho dosť neohľaduplne zobudíte uprostred noci.

,,Prepáčte?! Žartujete?! Mne je jedno či...,“ niečo ho prinútilo náhle zmĺknuť. ,,Niečo sa vám stalo?“ Opýtal sa už o poznanie pokojnejšie.

Pravdepodobne sa prebral natoľko, aby si ma celého prezrel. Nemohol som mu vyčítať prekvapenie, stál som uprostred noci na chodbe len v pyžame a po boku mal fenku a mačku. Musel na mňa byť absurdný pohľad.

,,Vy ste slepý?!“ Vyhŕkol náhle prekvapene. Asi si už všimol aj môj meravý pohľad.

Nemo som prikývol. ,,Áno, viete, ja som mal len strážiť ten byt oproti. Ale vlámali sa tam zlodeji a ja som musel utiecť. Musím zavolať políciu. Teda mohli by ste ju zavolať? Prosím!“ Drmolil som nesúvisle jedno cez druhé.

,,Hej, hej, pomaly. Upokojte sa.“ Položil mi ruky na ramená. Strhol som sa. Nemám rád, keď sa ma niekto nečakane dotýka. ,,Vravíte, že sú tam zlodeji? V tom byte oproti?“ Uisťoval sa opatrne. Takmer akoby sa bál, že pred ním stojí blázon.

Ako na potvrdenie mojich slov sa ozvalo kopnutie do dverí a šťavnatá nadávka. Myklo mnou. Bol som z toho viac vystrašený než by mi bolo príjemné. Musím sa vzchopiť, inak tu snáď aj odpadnem!

Neznámemu to zdá sa stačilo. ,,Dobre, poďte dnu. Aj s tými zvieratami. Ja zatiaľ zavolám políciu.“ Vzal ma opatrne okolo ramien a viedol dovnútra.

,,Aye a Mita.“

,,Prosím?“ Nechápavý tón. Zrejme netušil o čom to hovorím.

,,Aye, je môj vodiaci pes. Fenka. Tá mačka je Mita.“ Nemal som rád, keď o Aye hovorili len ako o psovi. Ona nebola len pes. Nebola ani nástroj. Aye bola môj najvernejší priateľ a pomocník.

,,Aha. Tak, sadnite si sem.“ Zrejme stále trochu vyvedený z mieri ma kamsi posadil. Prešiel som rukou po koženom povrchu. Takže pohovka.

Na pleciach mi pristála deka. ,,Huh?“ To jediné zo mňa vyšlo.

,,Trasiete sa,“ poznamenal muž, ktorého meno som stále nepoznal.



,,Takže, pán Keller potrebujem sa vás spýtať na pár vecí. Mohli by ste so mnou ísť na stanicu?“

Bol som na smrť unavený.

Policajtov sme pravdepodobne tiež vytrhli zo spánku. Trvalo zhruba dvadsať minút kým prišli a k tomu boli pekne mrzutý. Celé to čakanie na ich príchod, som presedel na pohovke a ako posadnutý som neustále hladkal Aye. Upokojovalo ma to a presne to som potreboval. Hlavne sa upokojiť. Musela z toho byť nervózna, no ani sa nepohla. Poslušne držala.

Kým ja som sa snažil spamätať, z asi najväčšieho šoku v mojom doterajšom živote. Neznámy stál na chodbe a dozeral na to, aby sa zlodejom nejako nepodarilo dostať von. Úprimne, zdalo sa mi to trochu šialené, keďže dverami nemohli a nikto, ani len blázon, by neskákal z deviateho poschodia.

A oni blázni neboli. No keď ich vyvádzali z bytu v putách, chovali sa tak. Zúrili a preklínali moje meno, hoci ho nepoznali. Nenávideli ma. Nemôžem povedať, že by ma to prekvapilo.

Jeden z nich si dokonca s opovrhnutím odpľul smerom ku mne. Počul som to dosť jasne. No tváril som sa, že som si nič nevšimol.

Teraz predo mnou stál, po horkej čokoláde voňajúci policajný vyšetrovateľ Gál, ako sa mi predstavil, a pravdepodobne predpokladal, že pred treťou ráno som schopný výpovede.

Pritom som sa držal na nohách len preto, že zo mňa ešte stále nevyprchal všetok stres.

,,Prepáčte, pán vyšetrovateľ Gál,“ ozval sa náhle Neznámy nápadne milým hlasom. ,,Viete je niečo po druhej v noci. A zdá sa, že všetci sa potrebujeme hlavne vyspať. Určite môže to vypočúvanie počkať do obeda.

K tomu mu ten byt ani nepatrí. Možno by ste mali v rozumnú hodinu kontaktovať majiteľov.“ Hovoril nenútene, no ja som v jeho hlase vycítil jemný, sotva badateľný podtón hrozby. Nedalo sa mu odporovať. A nikto s pudom sebazáchovy by to ani neskúšal.

Vyšetrovateľ si hlasno povzdychol a hneď na to sa snažil potlačiť zívnutie. ,,No, máte pravdu, toto nie je práve vhodná doba na spisovanie zápisnice.

Pán Keller, prosím, nadiktujte mi svoje telefónne číslo. Zavolám vám, kedy sa máte dostaviť na stanicu. Poviem vám aj adresu.“

,,Iste,“ prikývol som mdlo a automaticky vysypal sériu číslic. Chcel som si len ľahnúť do postele a spať.

,,Ešte niečo, pán Keller, do bytu sa teraz nemôžete vrátiť. Teoreticky ste tam, keďže nie ste vlastníkom, ani nemali čo hľadať. Zatiaľ sme ho zaistili a kým ho celý neprezrieme kvôli dôkazom, nemôžeme tam pustiť ani právoplatných majiteľov,“ oznámil mi zľahka zahanbene.

Stuhol som. No nato som si odfrkol. Mal som toho celého už po krk. ,,Prepáčte!“ Zasyčal som podráždene. ,,Ale ja som slepec! V tom byte som nechal postroj na Aye, bez, ktorého nemôžem normálne fungovať.“Aye bola mojimi očami. Postroj bola jediná vec, vďaka ktorej ma mohla viesť. Ja som ho potreboval! ,,K tomu tam zostal aj môj mobil. Takže vám moje číslo bude nanič, keď si poň nemôžem ísť!“ Zvýšil som nechcene hlas.

Bol som si istý, že vyšetrovateľ práve prevrátil očami a v duchu klial, že tu musel byť a hádať sa so mnou. Asi si pomyslel, že ho považujem za úplného hlupáka. Nepoprel by som to. ,,To by nemal byť problém, postroj aj mobil vám môžem hneď priniesť. Len mi povedzte, kde ležia?“

,,V hosťovskej izbe. Tá je hneď vedľa obývačky. Postroj je odložený na kresle. Mobil leží na nočnom stolíku,“ opísal som mu stručne polohu vecí, čo by som mal najradšej pri sebe celý čas.

Vyšetrovateľ už jasne vykazoval známky únavy. Tiež už toho mal dosť. Inak by sa so mnou možno aj chvíľu hádal. ,,Dobre.“

Pomaly sa vzďaľujúce kroky. Vydýchol som si. Uľahčene. Byt Markusa a Fiali nevykradli. Mne, Aye ani Mite sa nič nestalo (ak opomeniem môj šok). A o chvíľku budem mať Ayin postroj pri sebe. Všetko je v poriadku.

Začul som ťapkanie labiek. Aye mi zľahka vložila ňufák do dlane. Zľahka som sa usmial ,,Už je dobre.“ Poškrabkal som ju za ušami.

Než prišli policajti zaspala v byte Neznámeho, no medzi časom sa pravdepodobne zobudila a šla ma hľadať. Vždy sa snažila zostať v mojej tesnej blízkosti.

Kroky. ,,Pán Keller, toto je ten postroj?“

Natiahol som ruku a nahmatal som dobre známe popruhy aj kovovú vodiacu rúčku. ,,Áno,“ uľahčene som si postroj prebral. Hneď som sa cítil lepšie, keď som ho pevne zvieral v rukách.

,,A váš mobil.“ Vzal jednu moju ruku a opatrne mi vložil prístroj do dlane.

,,Ďakujem Vám.“ Neunúval som sa vďačne usmievať.

,,V poriadku. Hlavne nezabudnite zajtra prísť na stanicu. Musíme všetko spísať. Zatiaľ, dobrú noc.“ S týmto prianím a ďalším, tento krát už nepotlačovaným, zívnutím odišiel.

Osamel som s Neznámym. Náhle ma zaliali rozpaky. Predsa len som ho uprostred noci zobudil a to ma vôbec nepoznal. Ale vlastne ani ja jeho.

,,Um, ďakujem, že ste zavolali políciu. Veľmi ste mi pomohli. Ja už pôjdem.“ Kľakol som si na studenú dlážku a začal pripínať Aye postroj.

,,Kam idete?“ Spýtal sa ma Neznámy prekvapene.

Moje ruky na okamih zastali v naučených pohyboch. ,,Domov,“ odvetil som prosto. Kam inam som mal asi ísť?

,,Máte na sebe pyžamo.“

,,To viem, no ďakujem za pripomenutie, absolútne očividného faktu.“ Odsekol som kyslo. ,,Je noc, nikto ma neuvidí.“

Moju poznámku úspešne odignoroval. ,,Na ulici sú vždy ľudia.“

,,Vezmem si taxík.“

,,Taxikár sa bude tiež diviť a vypytovať. Opakujem, máte na sebe pyžamo.“

Nasrdene som sa postavil. ,,Tak čo mi teda navrhujete?“ Otočil som sa k miestu, kde som tušil, že stojí. ,,Mám snáď sedieť tu, na týchto schodoch a čakať do rána?“ Opýtal som sa sarkasticky a len dúfal, že nehovorím do steny.

Začul som tichučký povzdych. ,,Môžete prespať u mňa.“ Moja uštipačnosť na neho teda vôbec neplatí. Takmer som sa kvôli tomu cítil urazený.

,,Prosím?“ Sluch mám lepší než väčšina ľudí, u niekoho so zrakovým postihnutím úplne normálne. No predsa len som mal pocit, že som práve zle počul. Veľmi zle počul.

,,Prespite u mňa. Pohovka je rozťahovacia a je celkom pohodlná. Už som na nej zopár ráz spal,“ ponúkal ma nenútene, no aj tak som sa cítil knižne povedané, pritlačený k múru.

Nie som paranoidný. Skutočne nie som. No predsa len sa mi priam vnútili myšlienky na mňa samého ako zavraždeného, znásilneného, prípadne predaného na orgány. Skrátka som nebol nadšený predstavou vojsť do bytu muža, ktorého so spoznal približne pred pol hodinou a nič o ňom nevedel. Aj človek, ktorý má zrak v poriadku by cítil obavy!

Zrejme všimol moje váhanie, pretože sa ticho uchechtol. ,,Nemusíte sa ma báť, nie som žiadny masový vrah, ani obchodník s bielym mäsom. Len obyčajný, nudný architekt.

K tomu nerád by som si niečo dovolil k mužovi so psom. Mám pred nimi rešpekt. Tákže?“ Zatiahol vyzývavo posledné slovo. Prisahal by som, že sa usmieva.

Uvedomil som si, aký som vyčerpaný. Sotva stojím. Vzdávam sa.

Aye mala postroj zapnutý, mohol som odmietnuť a odísť. No bol som príliš unavený, na akékoľvek dohadovanie. Chcem sa len vyspať! ,,Nebudem vám vadiť?“ Už som znel len rezignovane.

,,Nie, poďte ďalej.“ Pomaly ma chytil ma za predlaktie a navádzal dnu. Aye ťapkala vedľa mňa. Cítil som, že je v strehu, pripravená zakročiť, keby to bolo potrebné.

Stál som bokom a zbavoval Aye postroja, kým Neznámy rozťahoval pohovku a menil ju na miesto vhodné pre spánok.

,,Tak hotovo,“ ozval sa po chvíli spokojne.

,,Ďakujem vám,“ zamrmlal som so sklonenou hlavou. Nikdy som nespal v úplne cudzom byte. Bol som nervózny.

,,Rado sa stalo. Dobrú noc.“ Potľapkal ma po ramene než odišiel. Kdesi v útrobách bytu buchli dvere.

,,Dobrú,“ vzdychol som si bezradne a pomaly sa skôr hmatom než čímkoľvek iným dostal k pohovke.

Pamätal som si, že pred ňou stál malý stolík. Presnejšie, moja holeň si to pamätala.

Na kraji som pod rukami zacítil jemnú srsť a hrejúce telo. Mita spala, stočená do klbka. Pousmial som sa. Zrejme bola tiež unavená, keď nevyvádzala.

,,Aye.“ Potľapkal som miesto vedľa seba, keď som sa uložil. Obyčajne som jej nedovoľoval spať so mnou v posteli. Obyčajne spala na zemi hneď vedľa postele. No toto určite nebola obyčajná situácia. Potreboval som ju blízko seba.

Vyliezla si ku mne a spokojne sa natiahla pri mojom boku. S úsmevom som prehrabol jej hustú srsť než som si tiež ľahol.

Kým som zaspal, napadlo ma, že stále nepoznám meno toho muža.



Ráno sa Neznámy snažil byť vcelku vľúdny. ,,Vyspal ste sa dobre?“

Ibaže ja som mal mizernú náladu. ,,Tak zle, ako sa len dalo, po tom, čo sa stalo v noci,“ zavrčal som a neprítomne sa snažil lyžičkou rozmiešať tri kocky cukru a lyžičku medu v hrnčeku silného čierneho čaju. Kávu som nikdy nemal rád.

Nakoniec som dospal asi len tri, alebo maximálne tri a pol hodiny. Spánkový deficit spôsobil, že som už takto ráno bol mrzutý.

Ešte že som dneska nemusel ísť do práce. To by ma asi zabilo.

Neznámy ma na moje prekvapenie nevykopol s východom slnka. Naopak sa ma o siedmej opýtal či sa s ním nenaraňajkujem. Najskôr som odmietol.

No keď ponúkol Aye aj Mite šunku, čím si získal ich úprimnú doživotnú lásku (a taktiež tým odradil Mitu od zúrivého útoku na svoj kožený gauč), už som nemal možnosť protestovať. Aye a Mitu by som tím nevýslovne ranil.

,,Vy asi rána práve neobľubujete, čo?“ Doska stola sa jemne zatriasla, pod dopadom jeho ruky. Úplne som cítil, ako ma pobavene sleduje.

,,Som slepý. Rána sú pre mňa podobné, ako večery,“ odsekol som zostra. Frustrovane som zahryzol do malej bagety. Bola ešte teplá. 

V tom na celú kuchyňu začal vyzváňať môj mobil. Siahol som do vrecka nohavíc, kde som ho predtým narýchlo vložil. Patrili Neznámemu, aj to tričko a ponožky čo som mal na sebe. Našťastie, bol natoľko diskrétny, aby mi neponúkol svoje spodky. Jeho veci mi boli aj tak aspoň o jedno číslo väčšie no po zapnutí opasku mi nohavice prestali padať a to stačilo.

Namrzene som prijal hovor. Bol som si takmer istý kto volá. Po stlačení príslušného tlačidla som sa nestihol ani len ozvať.

,,LESS! SI V PORIADKU?! POVEDZ ŽE SI!“ Fiala jačala doslova na celý byt, akoby som mal hovor zapnutý na reproduktor. Musel som si mobil odtiahnuť od ucha, aby som neprišiel aj o sluch.

,,Som v poriadku Fii. Vážne,“ upokojoval som ju.

Veľmi to nepomohlo. Ďalej hysterčila. ,,Ach Less, volal nám nejaký policajt, že sa máme čo najskôr dostaviť na policajnú stanicu, pretože sa do nášho bytu vlámali zlodeji! Vraj sa ti podarilo dostať z bytu a zavolať ich na pomoc. Skutočne sa ti nič nestalo?“ Bolo jasné, že si o mňa robila veľké starosti. Už som videl, ako sa mi bude ešte týždeň ospravedlňovať, že ma donútila prespať v ich byte.

,,Som úplne v poriadku. Nič sa mi nestalo. Ani Mite. Upokoj sa, prosím ťa.“ Ani som si nechcel predstaviť, ako vyvádzala, chvíľu po tom čo sa o celej záležitosti dozvedela.

Chudák Markus.

Hlasno si povzdychla. ,,Dobre,“ počul som ako sa zhlboka nadýchla v pokuse a upokojenie, ,,sme práve na ceste do mesta. Musíme ísť na tú políciu. Ten vyšetrovateľ spomínal, že tam musíš byť tiež. Po tom vlámaní si šiel k sebe, že? Máme ťa vyzdvihnúť?“

Dych sa mi zasekol v hrdle. ,,Ehm... teda... iste, bol by som rád, keby... ste ma vzali, len... ja nie som doma,“ vykoktal som zaskočene.

,,Čože a kde teda si?“ Nerozumela Fiala.

Prehltol som. ,,No, u vášho suseda cez chodbu. To on zavolal políciu a potom ma u seba nechal prespať,“ priznal som pološeptom.

Mne je to celé tak neskutočne trápne.

,,Vážne? No, dobre, do hodiny sme tam. Maj sa.“ S tým zložila.

 Neveriacky som uložil mobil späť do vrecka. ,,Ech, asi sa na to pýtam trochu neskoro, ale ako sa vlastne voláte?“ Cítil som ako sa mi tvár sfarbuje do červena.

Chvíľu bol ticho, než vyprskol smiechom. ,,Prepáčte, v celej tej šialenej situácii som sa úplne zabudol predstaviť. Gabriel Narský.“

,,Židovský pôvod?“ Vyletelo zo mňa automaticky.

Zarazilo ho to. ,,No áno. Je to problém?“ V hlase som začul podozrievavý podtón.

Obranne som zodvihol ruky. ,,Aj napriek mojim nemeckým koreňom, nie som žiadny neonacista,“ ubezpečil som ho. ,,Prepáčte mi moju reakciu. Študujem rôzne náboženstvá. Je to taká, trochu čudná záľuba. Nechcel som vás nijako uraziť,“ ospravedlňoval som sa s krivým úsmevom. ,,Ja som Lessander Keller.“ Natiahol som k nemu ruku a snažil sa tváriť seriózne, hoci väčšina ľudí, po počutí môjho mena, hneď nevedela ako reagovať.

Gabriel však našťastie nebol ten prípad. Mierne mi nastavenú ruku stisol. ,,Vaše meno, som v uplynulých zhruba šiestich hodinách počul toľko ráz, že už ho viem naspamäť,“ poznamenal pobavene. ,,Ale prezraďte mi, ako ste vedel, že som žid, len z môjho mena?“ Spýtal sa zaujato.

,,Každé náboženstvo má určitú sortu mien a priezvisk, ktoré sú preň charakteristické a tým pádom aj často používané. Keď sa o to človek zaujíma, postupom času vie či je človek kresťan, žid, moslim alebo aj budhista,“ mykol som plecom a napil sa z čaju. Bol sladký.

Atmosféra sa uvoľnila. ,,Vy budete asi dosť vzdelaný. Kde pracujete?“ Opýtal sa so záujmom.

Podozrievavo som nakrčil čelo. Nebol som si istý, čo zo mňa chce ťahať informácie, alebo sa pýta len čisto zo zvedavosti. ,,V knižnici. Pre nevidiacich,“ objasnil som v krátkosti.

Začul som ako si odpil z čaju. ,,Ani som nevedel, že taká existuje. Ako knižnica pre nevidiacich vlastne vyzerá?“

,,Normálne, len obsahuje knihy v Braillovom písme,“ vysvetlil som mu jednoducho.

,,Hm, asi si to stále neviem presne predstaviť,“ z jeho hlasu som cítil pousmiatie.

Odfrkol som si. Typické.

Buchli dvere.

,,Oci, som domá,“ ozval sa bytom jasný ženský hlas.

,,Ahoj Sára,“ zvolal Gabriel. Stolička zaškrípala o podlahu, keď vstal.

Vtedy som už len premýšľal či sa mám radšej len  potichu vypariť, alebo s tichým “Dovidenia“ rýchlo utiecť.

,,Ach, my máme hosťa?“

Takže z môjho plánu nič nebude.

Vstal som a otočil sa za hlasmi.

,,Dobré ráno... Vy ste slepý?“ Zhíkla prekvapene. ,,Ach, prepáčte to bolo hrubé,“ mala aspoň toľko slušnosti aby sa cítila previnilo.

,,To je v poriadku,“ mávol som nad tým rukou. ,,Toto je väčšinou prvá veta, ktorú počujem od neznámych ľudí.“ Bola to pravda. A v skutočnosti som práve túto vetu nenávidel najviac zo všetkých.

Vlastne som si za to istým spôsobom mohol sám, keďže som nechcel nosiť slepecké okuliare. Všetci ľudia teda už od zbežného pohľadu zistili, že ja ich nevidím.

,,To musí byť nepríjemné,“ odtušila súcitne.

,,Je.“

,,Ach, úplne som zabudla, Sára Narská. Rada vás spoznávam.“ Podľa všetkého ku mne natiahla ruku, asi automaticky.

,,Lessander Keller,“ Predstavil som sa tiež a neomylne vyhľadal jej ruku. Zacítil som pivoňky. ,,Taktiež vás rád spoznávam,“ usmial som sa tak trochu neúprimne.

,,Ale no tak, určite ste približne rovnako starý, ako otec. Môžete mi pokojne hovoriť len Sára,“ zasmiala sa veselo.

To dievča bolo vlastne celkom príjemné. Takže, Gabrielova dcéra.

,,V tom prípade, ma ty môžeš oslovovať Less,“ navrhol som už o poznanie úprimnejšie.

,,Ako myslíte, Lessander,“ prisahal by som, že mala na tvári ten dievčatkovsky nevinný výraz.

Gabriel sa uchechtol. ,,Ignorujte to. Má už po osemnástke ale občas sa stále správa ako dieťa.“

,,Oci, ty mu netykáš?“ Nechápala. Stále držala moju ruku.

Trochu som ňou trhol, aby som ju na to upozornil.

,,No, vieš, poznáme sa pár hodín,“ priznal Gabriel.

Sára to zrejme stále nechápala, ale aspoň mi už konečne pustila ruku. ,,Um, tak ako ste sa vôbec s otcom spoznali?“ Opýtala sa zvedavo.

Netušil som, akoby som jej to len vysvetlil.

,,No,“ ozval sa namiesto mňa jej otec. ,,Dalo by sa povedať, že som ho zachránil.“