Keď sa chcete stretnúť s rodičmi svojho partnera určite máte strach ako vás prímu ale rozdiel je keď je to šprintér cez prekážky v tom prípade sa viacej musíte báť jeho manažéra ako rodičov. Ten totižto rozhodne či budete spolu chodiť alebo vás úplne zničí. John. John. John. Nepodobá sa to až moc slovu satan?

Pred 3-rokmi, 36-timi dňami a 5 hodinami od dnes:
Stáli sme pred nemocnicou a John fajčil. Najradšej by som sa rozplynul ako ten dym z cigarety.
„Takže,“uhasil ju s mobilom v druhej ruke. „ty si ten čierny Peter v mojich kartách.“ otočil sa ku mne iba trochu a pozoroval ma bokom oka.
„Čierny Peter?“nechápal som. Vybral si žuvačky a hodil si jednu do úst. Vdýchol čistý vzduch. Prečo Peter?
„Vrátime sa dnu?“navrhol a ja som nemal dôvod namietať aj tak mi bola zima. „Prečo? Nuž, vieš mi povedať len jedného športovca, ktorý má vážny vzťah s mužom? Predpokladám, že nie. Kazíš všetky pravidlá LASKY.“kráčal dlhými krokmi a ja som mu nestačil.
„Pravidlá lásky?“spýtal som sa znova nechápavo.
„Nie lásky ale LASKY.“opravil ma a vystrčil ruku do vzduchu. „Lukratívna..“vystrčil ukazovák. „Ambiciózna...“prostredník. „Svetová...“prsteník. „Krásna..“malíček „Inteligentná.“palec. Za celý čas sa neotočil.
„L-A-S-K-Y“spojil mi to. Zamračil som sa.
„Inteligentná je mäkké I.“opravil som ho.
„Nemáš ani jednu z tých vlastností k tomu si ešte aj drzí a muž.“pokrútil nadomnou hlavou. Tak to dík. Cítim sa hneď lepšie.
„Máš nejakú dobrú vlastnosť, ktorá mi mohla uniknúť ?“spýtal sa ma kým sme čakali na výťah.
„Čo je pre vás dobrá vlastnosť?“
„Vieš rozprávať vtipy?“menoval v otázkach.
„Ani moc nie.“
„Si spoločenský?“
„Dokážem pracovať s ľuďmi.“skúsil som urobiť kompromis. Neveriacky si ma prehliadol od hlavy až po nohy. Bolo to dosť nepríjemné.
„Si stratený prípad.“oznámil mi. Už zase ma zhodil. Výťah dorazil.
„Baví vás zhadzovať ľudí?“zaujímal som sa.
„Som kreténom bez mozgu a štipkou dobrého charakteru.“pripomenul mi moju malú nehodu s hovorom.
„To je vlastne Andrew. Vy skôr už žiadny charakter ani nemáte.“odpovedal som mu naštvene. Spokojne prikývol a vytiahol si z vnútorného vrecka zápisník. Niečo si zapísal a vrátil ho namiesto. „Čo ste robili?“
„Dal som ti ďalší čierny bod. Keď ich budeš mať tri objednám si vraha a dám ťa zabiť.“oznámil mi rovnako ako bol naučený aj Andrew keď niečo nechcel povedať. Už viem od koho tú hroznú vlastnosť má.
„Rýchlo alebo pomaly?“ dvere od výťahu sa otvorili a on vystúpil. Neodpovedal. Vydal sa do Andrewovej izby a ja som ho nasledoval ako po studených sprchách. V podstate som ich pár dostal. Andrew vo svojej posteli spokojne spal a ja som bol teda bez opory. Nedokázal som sa vrátiť domov aspoň nie dnes. Všetci sme zostali na hodinu v tichu. Bola to tá najdlhšia hodina aká som doteraz mal. Sedieť z jeho manažérom v jednej miestnosti a vedieť pri tom to, že ma nemá rád, vlastne by bol rád keby som odišiel. Ako bonus by mu bodlo keby som pridal aj to, že sa už nevrátim. Lenže ja som si robil práva na Andewa rovnako ako on. Chcem iba jeho lásku a on nech si nechá jeho kariéru a vlastne všetko ostatné. Začali mi padať oči. Oprel som sa o Andrewovu posteľ a driemal. Neužil som si žiaden spánok pretože sa rozzvonili všetky telefóny (okrem môjho mobilu) v izbe.
„Média už vedia, že si sa zranil.“oznámil John bez toho aby zdvihol čo i len jeden telefonát. Vypol si zvonenie.
„Pôjdem sa porozprávať s riaditeľom. Rozhodni sa čo chceš povedať.“otočil sa na Andrewa. Ten unavene prikývol. Všimol si, že sedím vedľa neho a otočil mi zoslabnutú dlaň. Pod zabijáckym pohľadom Johna som mu ju schoval do mojich rúk. Vtedy radšej zmizol z izby a ja tuším, že si napísal ďalší z čiernych bodov.
„Už ťa asi testoval však?“zhodnotil podľa môjho výrazu.
„Tak trochu. Aký vôbec je?“spýtal som sa aby som si mohol vytvoriť aj iný obraz.
„Vieš ako sa hovorí, že zlí človek ma niekde vnútri dobrú stránku?“otočil sa ku mne a ja som chápavo prikývol.
„Tak on ju nemá.“dopovedal mi vážne. „Jeho sekretárka mi dokonca povedala, že ho videla rozplakať malé dieťa.“rozprával mi v zápale. Žartuje! Alebo nie?
„A čo ten jeho zápisník?“začal som sa naozaj obávať, že nemám u neho žiadnu šancu.
„Ten? Dáva si tam čierne body a keď máš tri, zabije ťa.“povedal. To predsa nieje pravda!
„Čože?!“vykríkol som. Andrew sa zasmial.
„Ani ja neviem na čo ho má a myslím si, že keď to niekto zistí naozaj zmizne z povrchu zemského.“vysvetlil mi. Tak teraz už fakt neviem či hovorí pravdu alebo nie. „Pokojne, Sam. Všetko bude v poriadku. Teda ak nedostaneš tie tri body.“
John ma ako jeho priateľa a neskôr manžela nikdy úplne neakceptoval. Myslím, že toleruje Andrewove rozhodnutie. Ale je to človek, ktorí dosiahol to čo chcel a vybavil by si aj dovolenku v nebi. Neviem ako to robí ale všetko dosiahne. (Teda až na tú jedinú vec.. nás nerozdelil.)

Súčasnosť:
Môj inštinkt veci zkomplikoval. „Musím sa okúpať.“ odvrátil som sa. Andrew sa pár pohybmi upravil. Ja som si na seba natiahol aspoň tričko.
„Čo sa ti stalo?“nepúšťal ma zo spárov naopak bol rozhodnutý pritvrdiť.
„Nič.“odpovedal som mu zbrklo. Nemal som na túto situáciu nič nachystané.
„Myslíš, že prestanem po tak hlúpej odpovedi. Ešte viac ma to utvrdzuje v predstavách.“išiel za mnou a ja som si hľadal výhrady. Hádky nie sú nutné a pravda nieje možná. Hodil som si oblečenie na zem a vošiel do sprchy. Oprel sa o dláždený výbežok a pozeral sa na mňa. Kým nebude vidieť moju tvár, lož možno neprekúkne.
„Neviem odkiaľ to mám ale najskôr z práce.“vyslovil som cez plece k nemu. Nastavil som si teplotu vody.
„Naozaj?“neveril mi.
„Podáš mi šampón a uterák.“požiadal som ho. „Nieje v tom nič zvláštne. Už som sa zranil aj predtým.“hovoril som mu. Prešiel ku mne nahý a podal mi šampón so sprchovým. „Ďakujem.“vyslovil som pridusene.
„Rovnako ako aj ty necháp ma zle. Keď som sa ťa to opýtal zareagoval si až prekvapivo vydesene. Takmer akoby som ťa našiel po tom čo si sa stratil. Úplne ten istý zúfalí výraz.“pozoroval ma a ja som si dal hlavu pod sprchu aby som prerušil náš očný kontakt.
„Asi máš pravdu.“priznal som. „Zareagoval som trochu, nuž moc .“
„Otázka je prečo?“nenechal ma odísť. Opláchol som si vlasy a otočil sa k nemu. Kiež by som ti povedal pravdu. Vidím túto situáciu ako malý oheň, ktorý chce narásť a vziať ma so sebou. Jediná moja šanca je poliať ho vodou. Umlčať a zničiť. Neurobil som čo bolo správne ale nutné. Pritiahol som sa k nemu a uhryzol ho do spodnej pery. „Uhm-mh“pokýval v nesúhlase. Objal som ho okolo krku a nenechal sa odradiť. Cítil som sa ako by som sa znova predal. Bolelo ma vedieť ako moc sa za toto nenávidím. Andrew ma od seba odtiahol a ja som sa schoval za úsmev. Zamračil sa a mlčky odišiel. Cítim, že som mu zabodol nôž do chrbáta a ja si nemôžem pomôcť prestať naň tlačiť. Opláchol som si telo a zabalil sa do uteráka. Obliekol si nachystané veci a vrátil sa do šatne. Dosť ma prekvapilo keď som počul ako sa Andrew s niekym baví.
„Ako ste sa sem dostali?“spýtal sa nevraživo.
„Tak ako iný športovci.“odpovedala mu v rýchlosti. Nakukol som spoza rohu. Zostal som v pomykove. Pred Andrew stála pekná mladá žena. Mala elegantné nohavice, čierne lodičky a volnú bielu blúzku s výrazným náhrdelníkom. Tašku si držala na boku a zápisník v ruke. „Myslela som, že tu budete. Poskytnete mi rozhovor?“bola celkom drzá.
„Hah, to je fakt vtipné.“zasmial sa skôr podráždene. „Čo by ste chceli vedieť?“spýtal sa rovnakým tónom. Dve zlé veci v jeden deň a to ešte nekončí. Vybrala si namiesto zápisníka diktafón.
„Dobrý deň, Andrew. Môžem vám tak hovoriť?“natiahla k nemu jej ruku a on ju pozoroval.
„Iste.“usmial sa zoširoka. Skrýval som sa. Len ťažko by som vysvetlil čo tu robím, bez toho aby som nebol podozrivý.
„Športujete často sám?“začala mu klásť otázky. Bola k nemu milšia ako pred sekundou a flirtovala. POTVORA!
„Nie až tak často. Občas iba preto aby som si vyčistil hlavu.“
„Myslíte si, že sa zvládnete prebojovať aj tento rok na prvé miesta na olympiáde?“
„Dúfam, že áno. Je mnoho ľudí, ktorých by som určite sklamal.“ zasmial sa. „Je to úžasné keď vám to vlastný národ želá.“
„Uhm, toto bude prvá olympiáda po vašej svadbe. Príde vás podporiť aj váš milujúci partner?“ Otázka visela vo vzduchu.
„Nerád hovorím o osobných otázkach. Dúfam, že to chápete.“snažil sa ju milo odbiť.
„Iste. Prepáčte. Svet zaujíma dvojica, ktorá rozpútala mnoho zaujímavých diskusii po ich svadbe a naposledy aj manželský módny výstrelok, ktorí koluje internetom a je dosť populárny.“
„Chápem čo mi chcete povedať. Zaujíma vás koho si tak strážim pod krídlami. Nuž čo vám na to môžem povedať? Som sebecký aby som sa delil so svetom o svojho partnera.“vyslovil pobavene. Nenechal sa zatlačiť do kúta. Potichu sa zasmiala.
„Zdá sa, že ste stále šťastne zamilovaný.“
„Áno a práve preto vás prosím aby ste bola diskrétna keď ide o moje partnerstvo s mužom. Dúfam, že sa na vás môžem spoľahnúť.“zatlačil na ňu.
„Pravdaže.“vzdala to. Nastalo ticho. „Dúfam, že mi ešte v budúcnosti poskytnete rozhovor pre naše noviny.“ zaštebotala. Skontrolovala si stav nahrávky.
„Bude mi potešením.“odvetil jej. Prišla do prenajatej budovy a oboch nás prepadla, mali sme šťastie. Andrew ju súlade z pravidlami vyhodil. Opieral som sa o stenu. Nachádzam sa v zložitej situácii. Stojím na hrane dvoch svetov a viem, že nastáva čas aby som si vybral ktorá to bude. Nečakal som, že sa zjaví. Pozeral na mňa. „Odišla.“oznámil mi. Ani som nečakal, že mi tak odľahne. „Neskončil som z tebou. Viem, že mi niečo tajíš.“zachytil mi, kravatou označenú, ruku.
„Chápem.“
„Neopováž sa na mňa usmiať aby si to skryl. Nenávidím ten úsmev.“upozornil ma v hneve. Sklopil som oči. „Občas už ani neviem či si ten istý človek ako ten ktorého som si vzal.“vyslovil v hneve. „Nebudeš sa brániť?“ Nemôžem ti to povedať. Preto sa nebudem brániť tvojim slovám. Sú pravdivé. Sklopil som oči.
„Dočerta s tebou.“postil mi prudko ruku. „Zavolám Johnovi príde ťa vyzdvihnúť.“oznámil mi svoje rozhodnutie. „Dnes ma nečakaj.“v ten moment ma opustil. Potlačil som svoj bolestivý úsmev. Veď ja to viem. Andrew? Budeš ma milovať aj ďalej keď sa dozvieš pravdu? Počúvaj ma! Pretože ja sa bojím, že nikdy neprestanem. Zbalil som si moje veci a kým neprišiel John pozoroval som ako behá pomalý beh. Občas dostupil len veľmi opatrne na svoju nohu ale svoj rytmus nenarušil.
„Sam?“priblížil sa ku mne John. Vystrašene som zhodil jeho ruku z môjho pleca. „Oh! Opatrne.“zasmial sa.
„Stalo sa niečo?“ pozrel na mňa a sledoval objekt môjho sledovania.
„Nie... Zostaň tu s ním, bolí ho noha.“povedal som mu stále otočený k dráhe.
„Mal by som ťa zaviesť domov.“oznámil mi aké dostal inštrukcie.
„Ja viem. Chcem sa prejsť.“zvrtol som sa k odchodu.
„Je to ďaleko.“ zavolal na mňa.
„Pôjdem autobusom.“vzal som si svoje najdôležitejšie veci a ostatné tu nechal. „Daj pozor aby sa najedol. Ak si nejedol daj si aj ty.“ukázal som mu kde to nájde.
„Pohádali ste sa.“povedal mi to. Otočil som sa k nemu a iba sa nadýchol.
„Pôjdem už domov.“oznámil som mu zase svoje stanovisko. Nechal ma ísť obaja sme vedeli, že vedľa seba tú cestu aj tak nevydržíme. Dokážeme sa tolerovať desať minút. „John.“pozdravil som ho. Kývol mi hlavou na pozdrav. Vyšiel som cez bočný vchod pre smetiarov. Otváral sa jednosmerne z vnútra. Bol som na pol ceste stratiť sa aspoň mám ďalší z dôvodov sa ľutovať. Netuším akým smerom a tak idem rovno. Zmätene si vyberám smery cesty a po nejakej dobe viem, že som sa stratil. Zapínam si GPS a snažím sa vyčítať smer. Bojujem tri hodiny, kým sa za pomoci ostatných ľudí dostávam stále bližšie k cieľu. Na najbližšej zastávke si nastupujem a skracujem svoju prechádzku. Spoznávam známu ulicu a nakoniec si beriem svoju obvyklú autobusovú linku domov. Dom je prázdny, ako inak. Nemám možnosti ak sa dostane šéfova historka do novín, zničím Adrewa. Ak nič iné aspoň pre jeho dobro mlčím. Sadol dom si do našej priestrannej obývačky. Niet cesty späť a vyberám si cestu do pekla. Zasvietil na mňa koňak v krištáľovej fľaši. Prečo nie? Nalial som si do pohára. Tak na budúcnosť. Zdvihol som pohár do výšky a počítal s tým, že sa dnes opijem. Nepočítal som poháre, nerozmýšľal som. Možno som plakal a spieval na gauči. Nie som si istý. Rozhodne som sa rozprával s reportérom v televízii a pripíjal mu na zdravie. Odšťavoval ovocie a zapíjal alkohol, ovocnou šťavou. Kreslil som na okno a nechtiac rozbil pár drahých pohárov. Nie som si síce istý či si spomínam správne, ale možno som sa chcel zmestiť do sušičky. Vyhodil som celú knižnicu v obývačke dúfajúc, že nájdem tajné dvere a keď tam žiadne neboli rozhodol som sa pozrieť za regál. Matne si spomínam, že nával zlosti prišiel pred koncom tmy. Rozhádzal som izbu a potom zaspal. Ako inak niekoľko krát som musel ísť zvracať a po tretí raz som tam zostal. Najvyšší bod môjho zúfalstva je, že som to stihol cez deň a večer som začal znova vytriezvievať. Na upratanie spúšte som nemal dostatok síl. Nechal som to na zajtra. Zobral si zo spálne veci a išiel spať do obývačky. Bol tam riadny bordel.
Ráno som mal kruté. Hlava ma síce nebolela ale zato môj žalúdok sa rozhodol urobiť prácu aj za všetko ostatné. Chvíľu som rozmýšľal čo spravím skôr. Zdvihol som sa a vyšiel sa umyť. Času až tak moc nebolo ale smrdel som. Rýchla sprcha trochu pomohla. Obliekol som sa. Nachystal mu raňajky aj keď som netušil či sa vráti alebo nie. Pri odchode som si pripil na nové ráno a odvahu. Trochu ma to dalo do kopy a ja som sa mohol vydať do práce.
Neponáhľal som sa. Čas beží rovnako či už idem rýchlo alebo nie. Prišli sme z autobusom narovnako. Irónia.
„Dobré ráno, Sam.“pozdravil ma milo. Usmial som sa.
„Dobré.“
„Dneska do práce?“ prekvapil som ho.
„Niekto holt nemá šťastie.“ mykol som plecami a sadol si na svoje voľné miesto. Cestu som venoval sebe. Dal som sa emočne dokopy. Oľutoval čo sa včera stalo. Pri kontrole ma ID označila za Samuela Tavisha, prišiel som do práce včas. Pozdravil som kolegov vo výťahu a prehodil s nimi pár slov. Sadol si na svoje miesto a pustil sa do práce. Neignoroval som fakt, že som pozorovaný vyššou mocou len som to neakceptoval. Cítil som, že sa priblížil. Jeho vôňa prišla skôr než jeho dotyk. Položil mi ruku zozadu na krk a ja som odolával odtiahnúť sa.
„Prišiel si.“pochválil ma ako svoje zvieratko.
„Áno, pane.“položil som pero aby nevidel, že sa mi roztriasli ruky.
„Keď to dokončíš, príď.“rozkázal mi. Nedokázal som odolávať a zhodil jeho ruku z môjho chrbáta.
„Dobre, pane.“prikývol som mu. Prstami sa opakovane dotkol mojich vlasov a potom odišiel. Uvoľnil som sa. Som dospelý musím s tým bojovať ako dospelý.
Spomenul som si, že som Johnovi dal včera dôležitú úlohu a tak som mu ju pridelil aj dneska. Dúfal som, že by mi mohol odpísať správu o tom čo robí Andrew ale nakoniec nič neprišlo. Zaniesol som dokončenú prácu na schválenie do šéfovej kancelárie. Prelistoval si to.
„V poriadku.“schváli to a nechal ma odísť. Pustil som sa teda do niečoho iného. Vynechal obed a pokračoval ďalej. Nebol som schopný jesť. Zašiel som si na vecko. Stretli sme sa vo dverách. Ospravedlnil som sa mu a on ma nechal prejsť prvého. Neodišiel. Pozoroval ma ako sa chystám na vlastnú potrebu. Postavil sa tesne za mňa. Stŕpol som. „Neboj sa mojej blízkosti. Nechcem ťa zabiť ... Rozmýšľal si nad mojou ponukou?“spýtal sa. Táto pozícia mi bola nepríjemná. Položil si ruky na môj zadok a ja som sa úplne rozlúčil s vyprázdňovaním.
„Nemal som nad čím rozmýšľať.“ozval som sa prudko. Zapol som si zips a rozhodol to odložiť na dobu keď nebude za mnou.
„Chceš mi dať košom?“spýtal sa pobavene. Otočil som sa k nemu tvárou.
„Áno ale nemôžem si to dovoliť.“zaťal som zuby.
„Tvoje oči to hovoria sami za seba.“ dotkol sa mojej tváre a ja som ju odvrátil. Potichu sa zasmial. „Tak vzdorovitý aj napriek tomu, že máš čo stratiť.“priložil mi na líca obe ruky aby som mu neušiel z pohľadu.
„Poďme na to pomaly.“navrhol potichu.
„Nikdy vám nebudem patriť. Nevzdám sa Andrewa.“povedal som mu.
„ANDREW!“vykríkol jeho meno. „Zase on! Chcel si mu to tak srašne povedať ale nemohol si! Hanbil si sa priznať, že si ho sklamal?! Je to tak, že? Ako zareagoval?... Naštval sa. Nakoniec ťa opustí aj tak.“rozhneval sa. Drtil mi tvár. Dlaňami som ho od seba odsotil. Zaškrípal zubami a znova mi zovrel tvár. Priložil na mňa jeho pery. Boli suché. Jazykom sa snažil dobyť do mojich úst. Pevne som zovrel sánku a on narazil iba na moje zuby. Trhol som ho za oblečenie a on nereagoval. Ruku som si položil na jeho čelo a odtiahol ho od seba. Rýchlo som si utrel ústa.
„Pil si?“spýtal sa. „Prirábaš si na problémy.“ukázal na mňa prstom. Plytko som dýchal. „Uvidíme sa.“upravil si sako a odišiel. Vypláchol som si ústa aby som sa ho zabavil. Egh!
Použil som konečne vecko a vrátil sa na svoje pracovné miesto dlhšou cestou, aby som nemusel ísť okolo jeho kancelárie.
Čas začal hrať proti mne. Blížil sa koniec pracovnej doby a ja som chcel čím ďalej tým viac utiecť. Nejde to.
„Sam?“prehovorila na mňa kolegyňa. „Šéf ťa volá.“ukázala k jeho kancelárii. Stál pred ňou a mával nech k nemu prídem.
„V poriadku.“prikývol som jej. „Ďakujem.“ usmial som sa na ňu a ona mi venovala tiež jeden úsmev. Vzal som si sako a obliekol si ho dúfajúc, že ma pred ním ochráni. Vliekol som sa na popravu s vlastnou rakvou, ktorú som si sám stĺkol. Nikto nevidel v tomto žiadnu zvláštnosť. Pustil ma ako inak dnu. Žalúzie mal stiahnuté. Objal ma. Tŕpol som a zvieral v sebe nechuť. Pritlačil ma k jeho stolu. Chytil ma za ruku a priložil si ju k rozkroku.
„Dnes to nechám na teba.“oznámil mi. Odopol si nohavice a roztrasenou rukou mi pritlačil tu moju k nemu.
Vytrhol som si ju z jeho zovretia. „Opakovane ťa varujem, že máš čo stratiť. Urobíš to?“
Prečo mi to robí? Naozaj nás zničí? Odporoval som až príliš dlho a on sa nahol za mňa.
„Jared?“povedal cezomňa.
„Áno, pane?“ozvalo sa za mnou. Otočil som hlavu. Telefón na stole blikal na zeleno.
„Spoj ma z novinami.“prikázal mu.
„Máte na mysli aj nejaké konkrétne?“zaujímal sa.
„Vyhliadni si tie čo moc nemusia Andrewa Wavera a povedz im, že..“natiahol som sa zrušil ich spojenie. Prekvapene sa na mňa pozrel. Videl v mojich očiach, že ma presvedčil. Urobím to. Dobre! Urobím! Usmial sa. Vytočil znova svojho sekretára. „Nebude to treba, zdá sa, že došlo k nedorozumeniu.“vysvetlil mu a zvesil. „Ak to spravíš poriadne Andrew si pokojne môže spať a ty si udržíš pokojný život a budeš mať ešte stále prácu.“ presviedčal ma kým som posledný krát zaváhal. Naozaj by moje odmietnutie spôsobilo takú spúšť. Dotkol som sa ho a ohol pohľadom do prázdna. Viem si predstaviť ako by ma noviny rozmietli, Andrew by mi neveril a ja by som už nenašiel solídnu prácu. V mojich pracovných dokumentoch by mi napísal, že som ho obťažoval. Som príliš malý pán aby som sa mu postavil. „Pozri sa mi do očí.“rozkázal mi. Moje dráždenie sa mu páčilo. Nie, len to nie. Zachytil moju tvár a otočil si ju k sebe. Vyhýbal som sa priamemu kontaktu s jeho očami .
„Sam.“vydychoval moje meno. Pevne som zovrel oči. Stvrdol ešte viac. „Sam.“vyvrcholil. Ihneď som sa ho pustil. Zrýchlene dýchal a opieral sa o stôl. Pretlačil som sa cez jeho ruku. Priviedol som iného muža k orgazmu vlastnou rokou! Moja dlaň ho bola plná. Musím sa upokojiť.
„Nechajte ma ísť.“poprosil som nervózne.
„Počkaj.“zastavil ma. Vyrovnal sa. „Robím to pretože ťa milujem.“vyslovil. „Nechcem aby ťa mal Andrew. Čakal som štyri roky a už ma to nebaví.“zvýšil na mňa hlas. Preto to všetko?! Pozoroval ma a ja som to nechcel. Teraz viem, že ma nenechá odísť. Radšej ma zničí. Čo sa to len deje? Vidí moju snahu odísť a prudko ma odchytí. „Rozíď sa so svojim manželom!“rozkázal mi. To predsa nemôže chcieť. „Mám ťa prinútiť urobiť to?“ spýtal sa pokojne a ja som nevidel inú šancu. Nedokážem ho milovať aj keď si to tak moc želá. Ja viem, že to nieje zlí človek ale ja nemôžem. Sklopil som oči a kľakol si na nohy. Bola to moja jediná šanca. Podriadiť sa mu.
„Nerobte to, prosím vás. Milujem svojho manžela.“zaprel som svoju hrdosť. Uvoľnil mi ruky.
„Si ochotný vzdať sa všetkého pre svoje manželstvo s ním?“zaujímal sa prekvapene.
„Áno.“vyhŕkol som a stretol sa z jeho očami. Pozoroval ma.
„Predáš sa pre neho kvôli veciam, ktoré aj tak raz nevyhnutne prídu.“zhrnul. Dych mi vynechával. NIE! Nesmiem plakať! „Keby ťa len videl ako tu kľačíš a prosíš.“ zovrel mi vlasy. „Milujete aj on tak moc?“spýtal sa ma vyzývavo. Zachytil ma za bradu a pritlačil si ma k svojim ústam. Rukami som ho od seba odťahoval. Pritlačil ma svojim telom k zemi. Nemal som dosť síl odtiahnuť ho od seba a dostať sa z jeho spárov. Dychtivo sa mi vbil rukami do nohavíc.
„NIE!“zakričal som a on mi druhou rukou pritlačil ústa. Snažil som sa mu zvrtnúť ale on bol rýchlejší. Nohami som nedokázal nabrať silu aby som si ich z pod neho vymanil. Zašiel svojimi prstami pod moje prádlo. Bože, sľúbil, že to nespraví! Oslaboval som sa plačom. Jeho dotyk ma bolel. Bol krutý a hltavý. Snažil sa ma vzrušiť ale ja som necítil okrem bolesti a potupy nič. Silno ma zvieral.
„Pane, prišiel nejaký muž a hľadá Samuela Tavisha.“ozval sa naliehavý hlas jeho sekretára. Prestal a ja som to využil aby som sa od neho dostal. Prevŕtal ma pohľadom. „Pokojne sa uprav.“rozkázal mi. Uvoľnil mi telo a vstal zo mňa. Dokázal som sa nadýchnuť. Roztrasene som sa upravoval.
„Kto je to?“spýtal sa do telefónu.
„Manažér Andrewa Wavera.“odpovedal okamžite. Trhol som pohľadom k dverám.
„Zdvihni sa zo zeme.“ukázal mi na stoličku pred jeho stolom. Prešiel okolo mňa a cestou k dverám sa upravil. Otvoril dvere. „John. Čo vás sem privádza.“ natiahol z kancelárie ruku.
„Práca. Ako inak.“odpovedal mu nenadšene. „Pracuje?“spýtal sa ho vzápätí.
„Áno. Je to súrne?“zaujímal sa môj šéf. Telom mu bránil vidieť do jeho kancelárie.
„To by som povedal. Niekto zomrel.“ozval sa flegmaticky. Nastalo ticho. Niekto zomrel?! Vstal som zo stoličky a pribehol k dverám nehladiac na dôsledky.
„Nuž tu asi nieje nič dôležitejšie.“vzdychol si. Odstúpil mi z dverí aby som prešiel. John mávol môjmu šéfovi bradou a otočil sa na odchod. Držal v rukách moje veci. Čo sa stalo? Roztrasene som sa k nemu vydal. Môj šéf ma zachytil v rozbehu.
„Zajtra. Priprav sa.“povedal mi za tedy čo jeho oči hovorili presne to čo mal na srdci. Odtrhol som sa od neho. John nás sledoval. Počkal ma až kým som neprišiel. Prešiel ma pohľadom. „Kto zomrel?!“spýtal som sa dychtivo. Privolal výťah. Otvoril na mňa oči. Andrew? Stalo sa mu niečo?
„Ja neviem.“mykol plecami. „Za minútu zomrie 107 ľudí na svete.“oznámil mi fakt a ja som na neho vyjavene pozrel. „Neklamal som.“obránil sa. Výťah prišiel a mi sme si nastúpili. „Si v poriadku?“ spýtal sa na ceste dole.
„Áno.“vyslovil som z očami na číselníku.
„Trasieš sa.“oznámil mi. Pozrel som sa k svojim rukám. Stiahol som ich do päste a schoval si ich do vreciek na saku.
„Je mi zima.“zaklamal som. Výťah nás pustil. Nič mi nepovedal a ja som nevedel či mi verí alebo nie. Nastúpil som do jeho auta. Išli sme mlčky, pokúšal som sa nemyslieť. Bolesť. To je ta jediná vec, ktorá zostala. Viem, že Andrewa milujem. Viem, že sa pre neho chcem vzdať všetkého. Vyložil ma pred domom. Potkýnavo som sa vošiel dnu. Nechcel som sa s ním stretnúť! Nie kým sa ho znova nezbavím. Nenávidím sa za to, že som takmer odovzdal svoje telo niekomu inému. Umyl som sa a ukľudňoval kúpeným rituálom svoju dušu. Musím zmyť nielen jeho ale aj tie pocity. Strávil som tam dosť času aj na mňa. Nútene som zišiel dolu schodmi a už v polovici cesty som počul rozhovor.
„Hovoril som ti, že sa niečo deje.“hneval sa Andrew.
„Všimol som si. Naozaj sa tváril ako pred popravou.“prisvedčil trochu flegmaticky John. Zostal som stáť na chodbe. Boli v kuchyni.
„Chcem aby si zistil čo to je a je mi jedno ako to urobíš.“rozkázal Johnovi.
„Robíš si srandu?! Nie som detektív ani nejaký policajt ale tvoj manažér.“odmietol ho.
„Koľko je už hore? Myslíš, že je v poriadku? Ešte som ho nevidel sa tak zriadiť ako včera.“ Andrew zmenil tón svojho hlasu.“Nevidíš, že je tu neporiadok?“spýtal sa Johna.
„Ty s tým narobíš. Ožral sa. Je tam toho. Možno už ho nebaví robiť ti sluhu.“vrátil podraz Andrewovi. Čím viac som počul tým horšie mi bolo. Vyšiel som pár schodov hore a náročky nechal spadnúť svoj telefón aby vedeli, že prichádzam. Pevne som si zahryzol do pery a vošiel do kuchyne. Oba ich pohľady na mňa spočinuli.
„Vyrušil som vás?“spýtal som sa čo najpokojnejšie ako som vedel predstierať.
„Nie.“odvrkol John.
„Dáte si niečo na jedenie?“otvoril som chladničku aby som im mohol načrtnúť ich približné možnosti.
„Nie.“odpovedal Andrew. Nespúštali ma z očí. Tváril som sa, že idem variť a obaja mlčali.
„Neurobíš to?“spýtal sa John. Viem na čo naráža.
„Nie.“odmietol. Nastalo ticho pred búrkou a nadomnou bolo najviac mračien. „Dosť!“ buchol po stole. „Máš ma za hlupáka?!“nevydržal to Andrew. Zastavil som sa v práci, otočený chrbtom k nim. „Kriste! Sam!“ prudko ma otočil. Sklopil som zrak. „Naozaj ma vytáčaš do nepríčetnosti! Čo je to?! Urobil som niečo? Chceš aby som sa ospravedlnil!“zreval. Stŕpol som. Ani neviem ako ale ja som zrazu plakal. „Tým, že sa rozplačeš ma neprinútiš ťa ľutovať.“odfrkol. Snažil som sa od neho vymaniť. Zatriasol so mnou. Prečo mi nedá pokoj! Ja nemôžem! Naštvane som ho udrel niekoľko krát do hrude aby mi uvoľnil priestor.
„Povedz to!“zreval a jeho hlas mi prešiel cez hlavu ako guľka.
„Turney sa ma pokúša pretiahnúť!“zreval som na neho vzápätí. John nás mlčky pozoroval s pivom v ruke.
„Hm? Tak toto je zaujímavé.“založil si nohy a priložil si hrdlo fľaše k perám.