„Ben, ponáhľaj sa! Meškáš!“ zvolala moja sestra.

Schmatol som tašku a zbehol po schodoch . Do nosa mi udrela lahodná vôňa kávy. Prešiel som ku kanvici a nalial si plný šálku. Matke som vtisol  bozk na vrch hlavy.

„ Dobré ráno, mami. Eli, aj tebe dobré.“

„ Aj tebe, zlatko. Na, poriadne sa najedz.“

Posunula po stole hromadu palaciniek a ja som si zopár naložil na tanier. Zbožňoval som domáce jedlo od mojej mamy. Nie nadarmo sa hovorí, že jedlo varené s láskou chutí najlepšie. Pochytali sme sa za ruky a pomodlili sa. Rýchlo som do seba hádzal raňajky a priebežne kontroloval čas. Otec dnes nebol doma, a tak ma nemal kto odviesť na stanicu. Víkend sa končil a ja som sa musel vrátiť do školy. Snažil som sa navštevovať rodinu aspoň cez víkendy. I keď mi to moje financie neumožnili často. Neboli sme  veľmi bohatí. Moja rodina žila v malom domčeku v jednej tichej dedine. Typická skromná, silno kresťanská rodinka. Mama učila náboženstvo na základnej škole a otec pracoval na stavbe. Len vďaka štipendiu a brigáde som mohol študovať na univerzite.

Dojedol som a vstal od stola. Ešte raz som dal mame a sestre pusu na líce a vybehol som z domu. Zastávka bola na druhom konci dediny a času bolo málo. Priebežne som zdravil susedov. Na autobus som naskočil na poslednú chvíľu. Kúpil som lístok a našiel si voľné miesto. Peňaženku som naozaj stratil. Musím si dať urobiť nové doklady. Nebyť toho chlapa, ktorý mi dal peniaze, presnejšie, ktorý ich na mňa hodil, nemal by som sa ako vrátiť. Rodičom som to nepovedal. Aj bez toho neboli nadšení, že študujem na opačnom konci štátu.

Kvôli  incidentu s tým mužom, som minule zabudol vystúpiť. Musel som vystúpiť na ďalšej stanici a potom šprintovať do školy. Skúšku som sice stihol, ale moje myšlienky blúdili iným smerom. Uvažoval  som o tom celý víkend. Som chlap.....on bol chlap! Ale bolo to........ Nie! Musím to dostať z hlavy.

 

Otvoril som dvere od môjho jednoizbového bytu,  presnejšie komory, prerobenej na byt. Nebolo tam veľa životného priestoru, ale aspoň som nemusel  platiť nájomné, iba energie. Vyšlo ma to dokonca lacnejšie, než internát!  Po náročnom víkende som netúžil po ničom inom, ako dať si rýchlu večeru a zaliesť do postele. Ráno ma čaká šichta v bystre a som si istý, že to bude dlhý deň.

 

„Ben! Došli cibuľové krúžky a hranolky!“

„Jasné, rozumiem!“

Zakričal som naspäť môjmu vedúcemu a odbehol do chladničky. Našiel som, čo som potreboval a  vrátil sa k pultu. Rýchle občerstvenie je makačka. Všetko sa rýchlo míňa a je to nutné pravidelne dopĺňať. Pokračoval som v príprave hamburgerov a tešil sa na koniec smeny.

 

„ Dík, Ben. Dnes si bol moja záchrana.“

„ V pohode, kamoš.“

Potľapkal som Oliho, môjho vedúceho, po pleci a obišiel ho. Boli štyri hodiny a ja som umieral od hladu. Prechádzal som ulicou, keď mi zavibroval mobil.

„ Halo?“

„ Môj milovaný, rozkošný Ben! Beník! Na dnes máš už fajront? Nebudem chodiť okolo horúcej kaše. Kenda dnes neprišla do práce a mne nemá, kto obsluhovať stoly. Potrebujem ťa! Je tu neskutočne veľa ľudí a my nič nestíhame!“

Pretrel som si oči. Dnes som fakt nemal náladu.

„ Počúvaj ma, Hugi. Od rána som makal v kuchyni. Dnes to nepôjde. Prepáč.“

„ Plus 10%!“

Dočerta!  Vedel, že toto si nemôžem dovoliť odmietnúť.

„ Do pol hodiny som tam!“

„ Si poklad!“

Zložil a ja som zostal civieť na mobil. Naozaj si neoddýchnem?

 

V Hugiho bare bol obrovský nával. Tlačil som sa pomedzi stoly s objednávkami a priebežne dolieval nápoje. Bol to náročný večer. Jedna partia chlapov v mojom rajóne robila hluk. Zvládal som to v pohode, až pokiaľ ma nezačali obchytkávať.

Cítil som, ako mi niečia  slizká ruka prechádza po zadku. Odstrčil som ju.

„ Prepáčte, pane,  mohli by ste s tým prestať?“

Bol to ten najväčší z partie. Ostatní sa začali hlasno smiať. Ten nechutný chlap sa  drzo uškrnul.

„ Ale, ale. Princeznička nám je rozkokošená. Neverím, že sa ti to nepáči.“

„ Nie, pane, nepáči. Bol by som rád, ak by ste s tým prestali.“

Snažil som sa byť slušný, no tá arogantná tvár ma srala.

Muž sa zasmial a chytil ma za opasok, čím si ma pritiahol bližšie.

„ Chcem ťa ošukať!“

Po jeho slovách mi do tváre stúpla červeň. Čo to ten chlap hovorí ? Zdesene som odskočil a priložil si podnos bližšie k telu.

„ Prosím, nebuďte vulgárny a nerobte si zo mňa srandu. Je to neslušné!“

Ten hajzel sa zasmial, postavil sa a s ním aj jeho partia. Na stôl hodil peniaze, s dosť veľkým prepitným. Dôkadne si ma premeral a odišiel preč. Ten chlap bol debil, ale to prepitné...

Zvyšok večera ubehol ako voda. Vedúci mi dal peniaze na ruku.  Stálo to zato. Pomohol som poupratovať a zatvoriť podnik.

„ Vyhodíš, prosím ťa, odpad? Aj tak ideš zadnou stranou, nie?“

„ Jasné.“

Zobral som od Hugiho vrece a rozlúčil sa s ním. Keď som sa chystal výjsť z bočnej uličky, ozval sa spoza mňa hlas: „ Óóó, princeznička. Prečo sa staráš o odpadky ? To nie je robota pre také sladké pusinky ako si ty.“

Nepotreboval som sa otočiť, aby som vedel, že to je ten slizký hajzel. Nemal som náladu zahadzovať sa s ním. Kráčal som ďalej.

„ Berte ho!“

Nestihol som zareagovať a bol som pritlačený k stene. Znovu som počul ten nechutný smiech a vo mne vrela zlosť. Toto nebude dobré. Jeho ruka sa ocitla na mojom zadku.

„ Csss, sexi. Máš skurvene rajcovnú prdelku. Chcem ju ošukať.“

Otočil ma a pritlačil ma k jeho rozkroku. Začal mi lízať ucho a ja som ucítil jeho erekciu. Musel som zatvoriť oči.

„ Pusti ma. Nechcem to!“

„ Och, kráska, ale mne na tom nezáleží.“

Začal mi  rozopínať opasok . Nie, nie, nie! Mykal som sa a kričal, nech ma pustia. Oni sa iba zasmiali a zosilnili zovretie. Ten hajzel mi siahol do rozkroku a silno stlačil. Slzy sa mi od bolesti nahrnuli do očí. Bože, prečo si toto dopustil? To ma naozaj chceš takto trestať? Pomôž mi sa odtiaľ dostať. Prosím !  Zrazu som odniekiaľ započul spadnúť kôš. Tí dvaja  na chvíľu povolili zovretie, čo som  využil. Hodil som hlavou dozadu, čím som jednému pravdepodobne zlomil nos. Pretlačil som sa pomedzi nich a bežal ako o život. Samozrejme, rozbehli sa za mnou. Rozopnutý opasok mi vial a pripomínal, že nesmiem zastaviť.

Avšak, potkol som sa a spadol na zem. Pravdepodobne som si zlomil členok. Bolelo to. Snažil som sa postaviť, ale nemohol som. Neostávalo mi nič iné, len doplaziť sa do uličky a tam sa skryť. Schoval som sa za kontajner a čakal, čo sa bude diať. Rukou som tlmil moje dýchanie. Bože, len nech ma nenájdu ! Nenápadne som  sledoval uličku. Po chvíli sa v nej objavila postava. Začala pomaly kráčať do tmy. Ale nie  ! Nájdu ma ! Ak príde bližšie.... Nemal som šancu. Nájdu ma ! Aj napriek bolesti som sa postavil a bežal ďalej. Bol som pomalý a kroky sa  približovali. Musím ísť rýchlejšie! Pomoc! Srdce mi bilo ako splašené. Toto bude koniec. Nechcem...Dve silné ruky ma chytili a pritlačili ku stene. Vydral sa zo mňa výkrik, veľká ruka mi však zakryla ústa. Pri uchu ma ovial teplý dych. Pevne som zatvoril oči a čakal na najhoršie.

 

„ Našiel som ťa !“