Let trval asi hodinu. Bola to veľmi dlhá hodina. Dozvedel som sa od Ricka veľa informácií a tak som mal o čom rozmýšľať. Po pristátí sme si zobrali taxi a nechali sa odviezť ku mne domov. Pribalil som si čisté veci a tie špinavé si u Ricka operiem. Taktiež som si zobral všetko čo budem potrebovať, zamkol som a vyšiel v ústrety novému začiatku.

Síce ma stále trápi, že som stratil pamäť, no som veľmi rád, že som s Rickom. Vezieme sa tentoraz mojim autom k nemu. Šoféruje on, pretože ja cestu nepoznám. Celú dobu mlčíme ako by sme v tom lietadle vyčerpali všetky slová pridelené na jeden deň. Čím bližšie sme, tým viac som nervózny. Neviem čo mám očakávať, hlavne po tom čo mi všetko Rick povedal. Aj keď sa teším, že budem s ním, cítim malé napätie, ktoré medzi nami panuje už od odchodu z hotela.

Celý let som nezavrel ústa. Stále som len rozprával a rozprával. Teo len v tichosti počúval, nič nehovoril, jediná jeho reakcia bol stále sa meniaci výraz v tvári. Musel som rozprávať, asi by som nezniesol to ticho ktoré by inak medzi nami bolo. Zašli sme k Teovi domov sa pobaliť a potom sme jeho autom vyrazili ku mne.

Teraz keď sa už konečne vezieme, si začínam uvedomovať naplno čo od teraz bude. Pôjde ku mne. Do domu, kam posledných 5 rokov nikto okrem mňa nevstúpil. Zvieram oboma rukami volant a mračím sa. Stále mám pred očami tú scénu ako Tea držal iný muž a čo všetko sa stalo. Nedá mi to pokoj. Snažím sa na to zabudnúť a uľahčiť Teovi už tak ťažký pocit z toho, že stratil pamäť, ale nedarí sa mi to.

Prejdem poslednou zákrutou a už vidím svoj dom. Svoje vezenie. Nie! Nie, už to nie je vezenie, je to pamiatka, ktorú si budem ctiť, ale odo dnes sa to stane naším domovom. Teovým a mojím. Bude to náš spoločný začiatok. Zaparkujem auto pred garážou a vystúpim. Ponaťahujem sa, pretože Teovo auto je na moju výšku malé a som celý dolámaný.

Zaparkujeme a vystúpime z auta. Všimnem si ako sa Rick naťahuje a hneď sa mi začnú zbiehať slinky pri pohľade na jeho napnuté svaly. Potrasiem hlavou aby som zahnal perverzné myšlienky a radšej idem do kufru pre veci.

Odomknem dvere a vojdem dnu. Rozsvietim a vyzujem sa. Otočím sa za seba a čakám na Tea.

Zamknem auto a zapozerám sa na dom. Je pekný, zelenej farby s bielymi oknami. Je vidno, že ho navrhovala šikovná dizajnérka. Je to dom plný ich spomienok. Mám zvláštny pocit z toho, že tam vstúpim. Akoby som narušil ich intimitu. Zhlboka sa nadýchnem a vykročím za Rickom dnu.

„Tak ťa teda vítam,“ hovorím mu a pri tom sa poškrabem na hlave. Som z toho dosť nervózny. Zoberiem mu kufor z ruky a nesiem ho do izby s Teom v pätách. „Máš hlad? Urobím niečo?“ pýtam sa ho.

„Netreba. Ak mi ukážeš kuchyňu tak ja niečo uvarím. Aj tak sa tu musím zo všetkým zoznámiť tak prečo nezačať v kuchyni,“ odpoviem mu.

Ok. Zavediem ho do kuchyne a poukazujem mu kde čo je. Zatiaľ idem do spálne a narýchlo trocha poupratujem a urobím mu miesto v skrini. O chvíľu už počujem ako ma Teo volá. Sadneme si ku stolu a spoločne sa najeme.

Prehľadám celú chladničku, no je tam dosť úbohý výber. Nájdem nejaké vajíčka, zeleninu a v špajzy sendvičové chleby. Urobím volské oka a k tomu nakrájam zeleninu a pridám chlieb. Položím to všetko na stôl aj s mliekom a zavolám na Ricka.

Po jedle to ešte umyjem a spýtam sa ho: „Rick? Môžem použiť sprchu?“

„Jasné, veci som ti dal do spálne, sú to tieto dvere,“ ukážem a pokračujem, „jedlo bolo super, ani si nepamätám kedy naposledy mi niekto niečo uvaril,“ hovoril som mu so spokojným žalúdkom. „Kúpeľňa je na chodbe, prvé dvere na pravo,“ poučím ho a idem si zatiaľ do obývačky.

Zájdem do tej izby a na moment sa zastavím. Snažím sa vstrebať všetky vnemy, ktoré z tej izby mám. Je pekná. Tmavá posteľ aj skriňa, bledé steny. Na stenách ale zostali bledšie miesta, pravdepodobne po nejakých obrazoch. Idem k posteli a tam na nočnom stolíku je fotka. Zoberiem ju do ruky a zapozerám sa do nej. Je to svadobná fotka Ricka a Mary. Skutočne vyzerá akoby vypadla jej sestre z oka. Obaja sa usmievajú a objímajú. Príde na mňa čudná nálada, preto ju radšej odložím naspäť a vyberiem si veci z kufra. Zavriem dvere a idem sa osprchovať.

Zvesím fotky zo steny a položím ich na stôl. Sadnem si na gauč a hlavu si vložím do rúk. Tak a teraz čo? Zatiaľ to zvládam, ale ako to bude pokračovať. Kam až som ochotný kvôli Teovi zájsť. Skutočne ho milujem tak veľmi, že som ochotný sa tohto vzdať? Skutočne som dostatočne pripravený na to aby som tomu čelil? Okamžite sa mi v mysli vybaví Teo ako sa na mňa zvodne pozerá a jeho ruky mapujú moje telo. Nie, asi nie som plne pripravený, ale to by som nebol asi ani za rok, alebo dva. Ale na vzťah sa ani pripraviť nedá, ani na lásku. Tak ako pri Mary toto prišli ako meteor a musím sa s tým postupne vyrovnať.

Začnem upratovať fotky, keď Teo konečne vyjde zo sprchy. Poponáhľam sa ich uložiť aby som ho zbytočne neprivádzal do trápnej situácie.

Vyjdem zo sprchy, konečne po tej dlhej ceste osviežený a nájdem Ricka sedieť na gauči nad fotkami. V momente ako ma zaregistruje ich začne upratovať. „Rick, nemusíš ich ukladať, pokojne ich nechaj povesené. Je to dôkaz toho ako si dokázal niekoho skutočne milovať a to je pre mňa všetkým. Mne to nevadí. Rob len to, čo uznáš za vhodné a s čím sa dokážeš zmieriť. Mne stačí len vedieť, že ma miluješ. Ten pocit ma hreje na srdci a nič to nedokáže uhasiť,“ hovorím mu a pri tom sa na neho usmievam.

„Ďakujem ti Teo za tvoju chápavosť, ale toto je niečo čo som sa rozhodol urobiť sám a pre seba. Chcem začať s tebou po boku bez toho aby som sa trápil minulosťou. Nechcem zabudnúť, to nie. Ale chcem na to spomínať s láskou a úctou. Chcem aby to nebola prekážka medzi nami ale aby to bolo niečo z čoho môžem čerpať do budúcna,“ vysvetľujem mu. Hej to mu síce hovorím ale nie je to jediný dôvod. Aj keď mám z toho všetkého obavy, viem... nie, som si istý, že robím správnu vec.

Hmm. To asi nie je všetko, ale to je pre teraz jedno. „Nespomínal si v lietadle, že si dokončil nejaký projekt? Čo je to? Ako ti môžem pomôcť?“ pýtam sa ho.

„Čo? Projekt? Aha, už viem. Áno dokončil som konečne projekt na vlastnú leteckú školu. Mám to všetko vypracované. Potrebujem len získať povolenie ku stavbe, nájsť nejakú schopnú stavebnú firmu a môžem začať,“ oznamujem mu.

„A máš dostatočný finančný kapitál? A tiež pozemok, kde to budeš stavať?“ so záujmom vyzvedám.

„No jasné. To všetko mám. Mám pozemok, ktorý som zdedil po dedkovi, je krásny a veľký. A peniaze mám ešte našetrené z doby keď som učil a tiež čo sme našetrili s Mary. Plus posledný 5 rokov som sa živil ako web dizajnér a z toho bolo dosť prachov. Všetko to viazlo len na tom, že som nemal dokončený projekt. Ale ten už mám, tak tomu nič nebráni. Pôjdeš do toho so mnou?“ celý vzrušený sa ho pýtam. Takto to dopadlo vždy keď som o tom v minulosti rozprával. Som z toho úplne natešený, že by som sa do toho najradšej pustil okamžite.

„Tak potom fajn. Zajtra sa do toho môžeme pustiť. Nájdeme nejakú dobrú stavebnú firmu a získame povolenie. A potom budem tvoj prvý žiak,“ hovorím mu a ku koncu stišujem hlas. Približujem sa pomaly k nemu a hádžem na neho očká. Chytím ho za lem košele a dvomi prstami druhej ruky mu akože kráčam od hrude až k perám. Tam sa zastavím a jemne po nich prejdem. „Čo by si povedal na malú lekciu už teraz? Na čo čakať. Inštruktor aj žiak sú prítomný, tak môžeme spolu letieť do krajiny rozkoše. Nie?“ zvádzam ho. Mrknem očkom dole a poviem: „Myslím, že aj tvoj priateľ k tomu má čo povedať. Ktovie či sa mu tento žiak bude pozdávať.“

„Tak to ti viem povedať na 100% už teraz,“ skloním sa k nemu, zahľadím sa mu do očí a hlesnem mu do tváre, „budeš ten najlepší žiak, ktorého budem mať česť učiť. Môj priateľko s tým hrdo súhlasí.“ Pobozkám ho na mäkké ústa a naše jazyky nechám splynúť v jedno.

Áno, to je ono. Viac. Chcem ťa cítiť viac. Začína sa po mne rozlievať horko. Rozpaľuje sa mi celé telo a všetko sa mi začína hromadiť na jednom mieste. Penis sa mi stavia do pozoru a už sa nemôže dočkať pozornosti.

Pritiahnem si ho k sebe až na doraz a nenechám ho vydýchnuť. No v momente ako mu položím ruky na lem županu a začnem ho vyzliekať, sa mi mysli zjaví obraz toho parchanta ako ohmatkáva Tea a vyzlieka mu župan. Akoby ma zasiahol elektrický výboj. Zastanem s rukami v pohybe a prestanem ho bozkávať. Zamračím sa a odvrátim od neho hlavu.

Hmm? Čo sa deje? Prečo prestal? „Rick? Čo sa... prečo sa mračíš? Robím niečo zle?“ opatrne sa ho pýtam a trochu sa obávam jeho odpovede.

„Nie, nerobíš nič zlé,“ ubezpečujem ho. „Len dnes to nechajme tak. Poďme spať, iste si po tej ceste unavený.

„Týka sa to toho, že som stratil pamäť? Čo sa stalo. Povedz mi to. Aj keď si povedal, že to nemám zisťovať a ja sám viem, že to tak je najlepšie. Neubránim sa pocitu, že som urobil niečo čo zapríčinilo teraz tvoje mračenie pri tom ako si sa ma dotýkal. Ak mi to nevysvetlíš, budem sa tým zožierať, nič sa nevyrieši. Tak mi to už povedz, prosím, zvládnem to. Nie... zvládneme to. Už sme na to dvaja. Nie?“ pozerám mu do očí, ktoré sa pri mojom monológu zjemnili a doslova ho prosím.

Teo... nie! Nemôžem ti to povedať. Radšej sa tráp nevedomosťou než pravdou. „Prepáč, Teo. Ale nie, nepoviem ti to. Nikdy. Musíš pochopiť, že to robím pre teba. Tak poďme spať,“ vysvetľujem mu a skláňam sa k nemu pre bozk, ale...

Cúvnem, nechcem aby ma pobozkal. Nechcem aby to robil pre mňa, ale pre nás. Asi stále nepochopil, že ho milujem nech sa deje alebo stalo čokoľvek. No teraz ma jednoznačne odmietol a ja niečo také nedokážem vstrebať, len tak. On ani nevie ako veľmi mi práve toto ublížilo. Viac ako čokoľvek iné čo by urobil.

Ajaj, to som nemal robiť. Nepáči sa mi to. Ublíži som mu, je mi to viac než jasné. Ale keď ja nedokážem zabudnúť na niečo také len tak z ničoho nič. Aj ja mám city. A tým bolo tiež veľmi ublížené. No snažím sa... len potrebujem trocha času.

Otočím sa od Ricka a zamierim do izby pre vankúš a prikrývku.

Ide do izby, vydýchnem si. Budem sa snažiť cez to dostať čo najskorej. A.... čo? „Čo to robíš?“ pýtam sa ho, keď divím ako si vynáša periny von z izby a pokladá ich na gauč.

„Čo by som robil. Budem tu spať!“ stroho mu odpoviem a začnem si rozkladať periny. Ľahnem si do nich a otočím sa Rickovi chrbtom. „Dobrú noc!“ poviem mu a zatvorím oči.

V tom momente vo mne vzbĺkne hnev. Odhodím z neho perinu a schytím ho do náručia. Prehodím si ho cez rameno a aj keď kope, nepustím ho skôr ako sme v izbe.

„Čo to robíš! Pusti ma! Nie som vrece zemiakov! Hej! Počuješ ma!“ rozkazujem mu a pri tom sebou meliem a kopem aby som ho prinútil ma položiť na zem. Ale on si to absolútne nevšíma, položí ma až v izbe na posteli. No položí, skôr ma hodí na posteľ. „Prestaň!“

„Nie, neprestanem. Povedal som ti, že ťa už nikdy nepustím a nevzdám sa ťa. To, že som teraz odmietol mať sex neznamená, že ťa nechcem. Jednoducho sa na to dnes necítim. A už spi! A tam kde patríš, v mojom náručí!“ vysvetlím mu a ľahnem si k nemu do postele. Pritiahnem si ho k sebe a tuho zovriem do náručia. „Chcem ťa, to si pamätaj!“ dôrazne mu pošepkám do ucha a zatvorím oči.

Namyslenec jeden. Nech si nemyslí, že mu to takto prejde hocikedy. Ja chcem byť stále v jeho veľkej a silnej náruči. Neustále chcem cítiť jeho teplo a lásku. Odmlčím sa a započúvam sa do jeho dýchania, ktoré sa už ustaľuje. Má pravdu, je načase spať. Zavriem oči a vydám sa do ríše snov. ----------------------------------------------------------------------------------------------------------------- Odo dňa čo sme sa vrátili z Phoenixu už ubehol mesiac. Všetko sa vrátilo do starých koľají s výnimkou toho, že teraz Teo býval u mňa a sme oficiálne spolu ako to on nazýva. Teovi sa pamäť našťastie stále nevrátila a ja už sa konečne pomaly dostávam z toho, že vždy keď sa Tea dotknem vidím toho parchanta. Občas sa síce musím vykradnúť v noci z postele a nájsť odvahu v tom pokračovať, ale... vrátim sa. Vždy sa vrátim s novou silou aby som pokračoval. K sme sa ešte sexu nedostali ale ono na to ani nebol veľmi čas. Tea v práci zavalili papiere a taktiež dostal prvý krát na starosti rodinu, ktorej musí pomôcť, takže chodí domov úplne vyšťavený. No aj tak sa mi snaží všemožne pomôcť s mojím projektom. Konečne som zohnal stavebné povolenie a taktiež firmu ktorá to postaví. No tento víkend si dáme obaja pauzu. Vypneme a pôjdeme využiť ešte krásne počasie na lietanie, pred tým ako sa zhorší natoľko, že už sa nebude dať.

Pobalené padáky už mám tak môžeme vyraziť.

Teda, tento mesiac bol zabijak. Neviem čo si doktor Chais myslí, ale toľko papierovačiek, koľko som mal tento mesiac bol horor. Práve teraz si musel zmyslieť, že urobíme v dokumentácii poriadok. 20 rokov to tam skladá bez toho aby to malo nejaký rád a teraz to chce usporiadať. A ešte ten nový prípad. Bože, stále nepochopím ako môžu byť nejaký tak zlý, že dokážu vedome ubližovať svojej rodine a týrať ich. Chudáčik malý Tomi, má len 4 roky a už toho musel toľko vydržať. Chcem mu pomôcť čo najviac to pôjde. V pondelok máme ďalšie sedenie, snáď sa mi z neho podarí dostať viac ako len jeho meno a vek. No musím sa snažiť.

Lenže to nie je to jediné čo ma posledný mesiac trápi. Hoci sa robím, že to nevidím, stále sa nedokážem zbaviť pocitu, že som musel Rickovi nejako ublížiť, pretože náš sexuálny vzťah sa od tej noci čo ma odmietol aj keď hovorí, že nie, nezmenil. I keď menej, ale predsa len je tam stále nejaká ta priepasť. Aj keď sa ma dotýka viac ako pred tým, mám z toho pocit, že to nerobí až tak nenútene. Aj keď zaspávam každú noc v jeho mocnom náručí, niekedy sa v noci prebudím a som sám. Každý raz ho nájdem sedieť v obývačke ako sedí na gauči a drží v ruke fotku svojej ženy. Bolí ma to. Veľmi ma to bolí, ale vždy sa vrátim do postele akoby sa ani nič nestalo. Nechcem mu pridávať, máme toho tento mesiac veľa. Pracujeme spolu večer na tej škole lietania a nemáme chvíľu pokoja. Tento víkend sme sa ale dohodli, že spolu pôjdeme lietať, využiť ešte to krásne počasie. Kto vie kedy sa k tomu zase dostaneme. A preto musí byť toto skvelí víkend.

Z môjho zamyslenia ma vytrhne otvorenie dverí.

„Už máš všetko zbalené?“ pýtam sa po tom čo nakuknem do spálne.

„Jasne, hneď už prídem za tebou, len som sa trocha stratil v myšlienkach. Zober ešte z chladničky tie sendviče a vodu, jo?“ poviem mu a zapínam zips na batohu.

„Ok. Budem v aute, tak si pohni!“ poviem a zatvorím za sebou dvere. Zoberiem tie veci a idem do auta. Nečakám ani minútu a Teo už sa hrnie zo dverí domu. Musím sa usmiať. Slnko svieti a my máme konečne deň len pre seba.

Nasadnem do auta a doširoka sa na Ricka usmejem. „No, môžeme vyraziť, hurá na padák,“ poviem radostne, vtisnem mu rýchly bozk na líce a zapnem si bezpečnostný pás.

Ah, Teo... Naštartujem a vyrazím na cestu. Dnes pôjdeme do oblasti, kde už je veľa prekážok pri pristávaní, takže mám ten bezpečnejší padák aby som si bol istý, že sa nič nestane.

Ideme už nejakú tú chvíľu ale niečo sa mi nezdá. Rick sa nejako často pozerá do spätného zrkadielka. „Rick, deje sa niečo?“ pýtam sa ho.

„Nie, nič, len sa mi zdá, že hento sedan čo ide za nami je trocha podozrivý. Ide za nami už nejakú dobu. Ale možno sa mi to len zdá. Netráp sa tým,“ doložím.

Teraz sa tým just budem zaoberať. To je akoby povedal človeku aby sa na niečo nepozeral a on sa napriek tomu pozrie. No nič. „Už tam budeme? Ako dlho ešte?“ pýtam sa.

„Už len chvíľu a budeme tam,“ odpoviem mu a pokračujem v sledovaní toho auta. Prestáva sa mi to páčiť, stále nás sleduje.

Viac nič nehovorím a len čakám na to kedy dorazíme na miesto.

No konečne sme na mieste, zaparkujem miesto na voľnej ploche pri hlúčiku stromov. Konečne sme sa toho auta zbavili. Už to začínalo byť podozrivé. Vyleziem von a idem do kufru pre padáky.

Zaparkujeme pri lesnej cestičke a začneme vyberať padáky z kufru. „Kam ideme?“ pýtam sa ho a vykladám si padák na chrbát.

„Pôjdeme po tejto lesnej cestičke až hore na kopec. Je tam taká pekná lúčka a na jej konci je pekný zráz. Bude sa nám tam dobre vzlietať. Ale pristátie bude o dosť ťažšie, takže si musíš dávať veľký pozor jo? Nechcem aby si sa dolámal,“ zamračím sa pri tej myšlienke, no pokračujem, „ale ak naozaj chceš ísť na nejakú leteckú súťaž, musíš takéto veci vedieť.“

„Ok, tak poďme!“ som celý nadšený. Naučím sa ďalšiu vec a potom budem zase o krôčik bližšie k súťaži. S touto myšlienkou vyrazím po cestičke hore.

Pozerám sa za Teom ako sa celý natešený hrnie hore cestou. Mám z toho radosť, opäť má v tvári ten jeho šťastný, nedočkaví výraz ako keď sme sa stretli prvý krát. Vydám sa za ním a snažím sa ho dohoniť. Náš cieľ nie je ďaleko. Už sme asi v poli cesty keď začujem alarm z môjho auta. Prudko sa otočím až stratím balans a zošmyknem sa na zem. Z hodím si padák z ramien a len zavolám na Tea za mnou: „idem k autu, počkaj tu, vrátim sa.“ Utekám dole kopcom a vyhýbam sa vyliezajúcim koreňom stromov aby som nezakopol. O chvíľu dobehnem k autu. Vypnem alarm a obídem celé auto dookola. Nikde nič. Kurva! Čo sa to deje? poobzerám sa dookola ale nikde žiadny zvuk ani pohyb. Do riti, čo som už paranoidný? Najprv to auto čo nás na 100% sledovalo a teraz alarm na aute. Aj keď to mohla byť len náhoda. Mohlo to byť nejaké zviera.

Ani som nestihol poriadne zareagovať a Rick už bežal dole k autu. Zostal som sám s dvomi padákmi. Tak nič počkám tu. Po nejakej chvíli ma to čakanie omrzí a rozhodnem sa ísť Ricka skontrolovať. Nezdá sa mi to. Je tam nejako čudne dlho. Dúfam len, že sa nič nestalo. Nechám padáky na mieste, iba ich zložím ku stromu a vydám sa za ním.

Do riti! Toto je skutočne čudné. To nemôže byť len náhoda. Ale čo by tým ten človek získal. Prudko sa otočím. Teo...! Nechal som ho tam samého. Rozbehnem sa naspäť k miestu kde som ho nechal.

Som už len kúsok od miesta, kde parkujeme auto, keď počujem ako sa niekto rýchlo blíži. O minútku sa zjaví Rick, celý udýchaný. Vydýchnem si, že je v poriadku a bežím k nemu.

Bežím k Teovi ale nájdem ho ako ide z kopca za mnou. Padne mi kameň zo srdca. Skloním sa dole a rukami sa opriem o kolena. Vydýchavam sa a čakám čo Teo príde až ku mne. Schytím ho do náručia a mačkám ho k sebe.

Dobehnem k nemu a nechám sa objať. „Čo sa stalo?“ pýtam sa ho, šťastný že je v poriadku.

„Nič sa nestalo, asi to bolo nejaké zviera. Utekalo pri ňom a keď do neho omylom ťuklo, tak sa spustil alarm,“ vysvetľujem ale stále ho nepúšťam.

„Hm, Rick? Keď sa teda nič nestalo, nepôjdeme hore? Nechal som tam padáky,“ hovorím mu a jemne sa od neho snažím odtiahnuť.

„Aha, jasné, máš pravdu. Poďme,“ poviem a pustím Tea zo svojho náručia. Chytím ho za ruku a spolu ideme hore k padákom.

Ruka v ruke prídeme k padákom. Sú tam, kde som ich nechal. Vyložíme si ich naspäť na chrbty a pokračujeme v ceste hore.

Dáme si padáky a zamierime hore k čistinke. Prídeme tam asi po pol hodine. Zložíme si padáky na zem a jeden po jednom ich začneme rozbaľovať. „Teo? Dnes budeš letieť na mojom, dobre? Je lepší ako tvoj, takže budeš vo väčšom bezpečí,“ vysvetľujem mu a podídem k nemu. Nasadím mu na hlavu helmu a ochranné okuliare. Usmejem sa na neho a zamierim k jeho padáku. Zapnem sa doň a čakám na Tea.

„Ja? Tvoj? No, dobre teda. Ale nepáči sa mi, že ty budeš v menšom bezpečí,“ odpoviem mu a nechám si od neho nasadiť helmu a okuliare. Zapnem sa do jeho padáku a nachystám sa k letu. Poťahujem padák a dovoľujem mu sa nafúknuť. Hneď ako je nafúknutý sa otočím a rozbehnem k zrázu. Zachytím stúpajúci vzdušný prúd a vznesiem sa hore.

Nafúknem si padák aj ja a vzlietnem za Teom. Je krásne. Pod nami sú stromy kam až oko dohliadne. Až ďalej je malé miesto kam zvyčajne pristávam. Užívam si ten pocit pokoja a slobody. Nebyť tým zvláštností doteraz, bol by to skutočne vydarený deň.

Zavriem oči a nechám sa unášať prúdom. Vychutnávam si ten pocit. Otvorím ich, pootáčam hlavou a pohľadom nájdem Ricka. Zatiahnem za riadiace šnúry, že poletím za ním ale v momente ako to urobím mi pravá šnúra zostane visieť v ruke a celé pravé krídlo sa mi strhne. Lano je pretrhnuté a ja ho nemám ako zachytiť. V momente padám špirálovito dole. Rýchlo zatiahnem za záchranný hák ale ďalší padák čo vyletí má riadiace šnúry tiež pretrhnuté. Nemám nič čo by ma teraz zachránilo. Padám veľkou rýchlosťou dole ale mne to pripadá ako v spomalenom filme. Všetko čo sa deje vnímam až veľmi ostro. Rick, pomoc... Zbadám ho nad sebou ako ku mne rýchlo letí, ale je jasné, že to nestihne. Vo veľkej rýchlosti narazím do stromu a v tom momente už o sebe neviem.