„Veríš, že to je naozaj to čo ti pomôže?“

„Nebol si to náhodou ty kto s tým prišiel?“

„Máš pravdu, ja som s tým začal prvý. A keďže som s tým začal, môžem v tom buď pokračovať alebo to aj skončiť. Nemyslím si, že je to práve teraz to správne.“

„Veď je to tá istá situácia. Tak prečo to vtedy bolo v pohode a teraz tu z toho robíš drahoty? Neviem čo si mám o tom myslieť.“

„Nie, nie je to tá istá situácia. Ak by bola, sám by som ti to asi navrhol. Možno. Neviem. Ale nie je. Vtedy si bol z tej nehody úplne mimo. Bolo na tebe vidno ako sa trápiš, ako to prežívaš. Ale teraz sa chceš akurát vyzúriť a ja som ti práve po ruke. Pomôžem ti ako budem môcť. Pokojne aj takto, ale len vtedy, keď budem cítiť, že je to správne. Ale zapamätaj si jedno. Nie som odpadkový kôš do ktorého odhodíš všetky svoje problémy, frustráciu alebo hnev ako odpadky. Rozumieš tomu? Aj keď sa poznáme sotva jeden deň, mám pocit, že sme za tú dobu stihli prežiť toľko, že by to zabralo aj niekoľko mesačný vzťah. A ja ten vzťah s tebou chcem mať. Chcem ti byť nablízku. Asi to vyznie hlúpo, ale začínam ťa mať rád. A nemysli si, že sa ťa len tak ľahko vzdám. Na to som príliš tvrdohlavý.“ Postavím sa a pozriem mu odhodlane priamo do čokoládových očí: „Si na to pripravený? Ja už som sa rozhodol. Teraz je rada na tebe.“

Stojím a nemo sa na neho pozerám. Až po chvíli si uvedomím, že môj hnev prešiel do prekvapenia. Neviem čo na to mám povedať. Totálne ma s tým vyviedol z miery. Ja sa tak rýchlo nedokážem rozhodnúť, určite nie keď sa jedná o niečo také ako je vzťah.

„Ja… ja neviem. Nedokážem sa rozhodnúť čo chcem,“ čupnem si, opriem sa chrbtom o stenu a tvár si skryjem do dlaní, „neviem čo mám robiť. Neviem ako mám žiť, nedokážem si odpustiť to čo sa stalo. Čo mám robiť?“ zodvihnem hlavu a pozriem sa mu do očí. Má ich jasné ako nebo. „Čo mám robiť?“ opakujem svoju otázku.

„Keďže mi nechceš povedať čo sa ti v minulosti stalo, tak ti na to neviem povedať nič iné ako toto: nič, teraz nerob nič. Bež sa domov vyspať a zajtra sa vráť na kurz a dokonči ho s nami. To bude prvý krok. Potom sa uvidí čo ďalej.“ Podávam mu ruku a potom čo sa upraví, spolu vychádzame von z policajnej stanice. Zavoláme si taxi a necháme sa odviezť k nemocnici, kde máme zaparkované autá. Rozlúčime sa a každý sa vyberieme svojou cestou.

Cestou v taxíku mlčím a premýšľam. Keď tam dorazíme, Teo odchádza k svojmu autu a na rozlúčku sa na mňa ešte usmeje. Ja zamierim rovno do nemocnice spýtať sa ako sa Baileymu darí. Už sa prebral a vyzerá to, že bude v úplnom poriadku. Zlomená kosť sa časom vylieči a iné následky nemá. Keď to počujem spadne mi kameň zo srdca. Odchádzam z nemocnice už v úplnej pohode. Tak isto doma. Do postele idem s jasnou mysľou a zaspávam s vedomím, čo prinesie budúcnosť. Ešte stále si nie som istý ako to dopadne, ale… dám tomu šancu. Možno mi ten vzťah predsa len niečo dá, aj keď nie lásku. To je luxus ktorého som sa už dávno vzdal.
—————————————————————————————————————–
„Gratulujem Vám všetkým za úspešné absolvovanie základného leteckého kurzu pre paragliding. Týmto vám odovzdávam osvedčenie a letecký preukaz. A týmto môže začať oslava ešte raz vám všetkým gratulujem,“ hovorí s úsmevom inštruktor a ukazuje na stôl s nachystaným občerstvením.

Hurá, hurá, mám to. Získal som ten letecký preukaz. Už môžem lietať koľko len chcem. Jupíííí. Ja sa asi od šťastia zbláznim.

Sme v kancelárii a práve nám náš inštruktor odovzdal osvedčenie o absolvovaní leteckého kurzu pre paragliding. Na všetkých je vidieť radosť ale ja jediný som z toho tak namäkko, že od radosti skáčem 2 metre do vzduchu.

Jediné čo mi tú radosť kazí je to, že tu so mnou nie je aj Rick. Keďže sa náš inštruktor včera vrátil, nemusel ho viac zastupovať a tým ani nemal dôvod sem prísť. Sklopím skleslo hlavu keď odrazu začujem: „Čo tak skleslo? Nemáš radosť, že si prešiel kurzom?“ otáčam sa za hlasom, ktorí to povedal. Opretý vo dverách stojí Rick a na tvári mu hrá úsmev. Teraz mi už skutočne ku šťastiu nič nechýba.

Podídem k nemu, chytím ho za bradu a pozdvihnem mu tvár bližšie ku mne. „Vážne si si myslel, že by som si to nechal ujsť?“

„Neviem, nevyzeral si predvčerom práve rozhodne.“

„Máš pravdu, celý večer som nad tým premýšľal. Nevedel som ako sa k tomu mám postaviť. Nevedel som ako zvládnem tie ďalšie dva dni. A keď mi ráno John zavolal, že sa už vracia… úprimne, uľavilo sa mi, že sem nemusím.“

„Ale si tu. Tak potom čo sa zmenilo?“

„To by som chcel vedieť aj ja sám. Možno som ťa chcel proste len vidieť. Možno mám skryté úmysly. Kto vie. Chceš to zistiť?“

Zbožne na neho pozerám a len tíško hlesnem: „chcem.“

„Fajn, ale teraz si poďme užiť oslavu.“

Odchádzam ku stolu a zdravím sa s ostatnými. Teo za mnou okamžite dobehne a počas celého večera sa ma už nepustí.
—————————————————————————————————————–
Prešla nejaká doba a ja stále nič. Nič sa mi nechce, nič ma nebaví, stále som len doma, kde na mňa všetko dolieha. Aj keď vonku svieti slnko, dnu sa nedostane. Okná sú už 5 rokov zastreté žalúziami. Všade je šero a jediným zvukom sú tikajúce hodiny, ktoré mi rátajú moje bezduché dni. Zo stien na mňa hľadia fotografie mňa a moje Mary. Pozerám sa na ne a ani neviem ako odrazu si vybavím Teovu vysmiatu tvár. Okamžite pocítim úľavu od mojich depresií. Teo… úplne som zabudol na ten sľub čo som mu dal. Koľko to je týždeň, dva, alebo viac. Pozriem sa do kalendára ktorí visí na stene. Prešiel už skoro mesiac. Sľúbil som si, že to skúsim, že tomu dám šancu. Ale… do riti, nezobral som si jeho číslo. Ako ho teraz nájdem. Nepamätám si jeho adresu z tých papierov. Premýšľam, keď mi odrazu svitne. No jasné, Rose. Že ma to hneď nenapadlo, robí u polície, bude ju vedieť ľahko zistiť.

Beriem do ruky mobil a vytáčam Rose. Po chvíľke zvonenia sa na druhej strane ozve jej hlas: „Rick, ahoj, čo sa stalo, že voláš? Ako sa máš?“ pýta so zvedavosťou.

„Mám sa rovnako. Počuj potreboval by som od teba láskavosť. Môžeš mi zistiť adresu toho chlapíka ktorí bol vtedy so mnou na polícii? Je to dôležité.“ Dúfam, že sa nebude pýtať prečo to chcem vedieť, neviem čo by som jej na to povedal.

„Jasné, môžem. Ale asi mi neprezradíš, prečo to potrebuješ, však? Daj mi minútku. Nezavesuj,“ v telefónne bolo počuť ťukanie do klávesnice, „no mám adresu, ale nebolo by lepšie mu najskôr zavolať, než ho prepadneš u neho doma?“

„Povedz mi oboje.“ Poručím jej a počúvam ako mi diktuje adresu aj telefónne číslo. Všetko si zapisujem a nakoniec sa jej poďakujem. Tak to by som mal. Ale asi mu vážne radšej zavolám. Opäť beriem telefón do ruky a vytáčam jeho číslo. Zdvihne to nejaký ženský hlas. Predstaví sa ako Teova mama. Aký má príjemný hlas. Z telefonátu sa dozviem, že Teo už s nimi nebýva. Chcem ho k telefónu ale vraj nie je u nich. Zabudol si tu však telefón. Povedala mi jeho novú adresu, poďakujem sa a ešte ju požiadam aby mu nespomínala, že som volal, chcem ho prekvapiť. Pozriem si tú adresu, napodiv to ani nie je ďaleko. O tri dni je sobota, pôjdem tam vtedy.

Od konca kurzu a nášho sľubu ubehol už mesiac. Rozlúčili sme sa a s prehlásením: „ozvem sa“ odišiel. Ale ešte stále sa neozval. Škoda, že sme si zabudli vymeniť telefónne čísla. Veľa času však na premýšľanie čo sa stalo keď sa neozýva nemám. Presťahoval som sa a začal pracovať ako asistent psychológa, ktorý je zameraný na problémy v rodine. Mám práce až nad hlavu. Ale večer, keď už je pokoj o tom stále premýšľam. Čo robí? Kde je? Myslí na mňa vôbec?

Dnes som vstal skoro aj napriek tomu, že je sobota. Opäť som mal jeden z tých mokrých snov o Rickovi. Už ho vážne potrebujem vidieť.

Opieram sa o kuchynský pult a čakám na to až mi zovrie voda na kávu, premýšľam čo budem dnes robiť, je pekne, možno by som mohol ísť dnes lietať. Moje myšlienky preruší zvonenie zvončeka u dverí. Kto by to tak mohol byť v sobotu ráno. Šuchtám sa ku dverám a cestou zívam na plné ústa. Opäť zazvoní zvonček: „idem, idem.“

Otváram dvere a od šoku v nich zostanem stáť ako primrznutý. Rick. Čo tu robí?

„Ahoj Teo, dlho sme sa nevideli. Ako sa máš?“ hovorím a potmehúdsky sa na neho usmievam.

„Ako…? A-ako v-vieš k-kde b-bývam?“ koktám zo seba otázku.

„Zabudol si, že je moja švagriná u polície? Ľahko som si to zistil. Inak budeme tu stáť medzi dverami, alebo ma pustíš dnu?“ a bez toho aby mi odpovedal sa tlačím do vnútra.

Rozhliadam sa po izbe, má to tu pekné, tmavú podlahu, biele steny, len tá za televíziou je šedá. Bledý nábytok, tmavošedý gauč a pod konferenčným stolíkom má bielu kožušinu ako koberec. Knižnicu má plnú kníh. Z kuchyne syčí kanvica na vodu a tým upozorňuje, že ju treba vypnúť. Nečakám na Tea a sám sa vydám do kuchyne ju vypnúť. Až teraz počujem buchnutie dverí a kroky smerujúce sem.

„Kde si do teraz bol? Prečo si sa neozval skôr?“ premeriavam si ho pohľadom od hora až dole.

Vyzerá dobre, má trojštvrťové nohavice krémovej farby, zelené tričko a sandáli. Vlasy mu opäť odstávajú na všetky strany a úsmev ktorý má na tvári mi začína zohrievať. Opäť sa mi v mysli zjaví môj mokrý sen a mimovoľne očerveniem. Cítim ako sa mi začína mierne vydúvať rozkrok. Vzrušenie sa mi pomaly rozťahuje po celom a tele a jeho približujúca osoba na mňa začína vážne doliehať. Zrýchľuje sa mi tep a začínam tiež zrýchlene dýchať. Dlhá absencia sexu sa na mne začína naplno prejavovať. Bez rozmýšľania k nemu natiahnem ruku, za ktorú si ma pritiahne k sebe.

Je mi jedno prečo tu je. Pre teraz mi to je jedno. Jednoducho ho chcem.